popis: Príbeh tohto jeleňa sa pre mňa začal niekedy začiatkom ruje 2022. Vracal som sa hrebeňom z Patrie od štrbského oplôtka. Z hrebeňovej cesty nakúkam do doliny. Je tu rujovisko na ktorom ulovil dobrého jeleňa v 2019 kamarát Denis. Ako tak ...Príbeh tohto jeleňa sa pre mňa začal niekedy začiatkom ruje 2022. Vracal som sa hrebeňom z Patrie od štrbského oplôtka. Z hrebeňovej cesty nakúkam do doliny. Je tu rujovisko na ktorom ulovil dobrého jeleňa v 2019 kamarát Denis. Ako tak naťahujem hlavu, naraz ma zarazilo. Jeleň! Ale aký! Vidím zozadu dlhokánske parožie s korunami a hrubý chrbát jak dobrý býk v chlieve. Trvalo to ale asi iba dve sekundy a jeleň zmizol v mladine. Po návrate na chatu Barno hlásim osadenstvu: Na Patrii som mal zlatú štvorku!“ Hmm. Pár dní neskôr sme sa motkali po chodníku popod Patriu s kamarátom Ľudom. Hľadali sme pre neho nejakú peknú dvojku. Chodníkom sme zišli až pod rujovisko, kde som pre pár dňami videl „dlháňa“. V boku reval jeleň, už ani neviem aký. Spoza hrebienka po čase nečase vyšiel revajúc aj náš „dlháň“. Bol na nejakých 180 metrov a dal sa dobre prečítať. „Nepravidelný štrnástorák“, vravím Ľudovi. „Dlhý jak týždeň pred výplatou, ale v tele nie je nič moc. Relatívne chudý, krk pomerne vysoko.“ Poopravil som svoj odhad. „Štvorka to nebude – tak 8 – 9 rokov, ani zlatý nebude. Dobrá chovná trojka.“ Tak sme sa pokochali, Ludičko aj dajaké video urobil. O pár dní neskôr som bol znovu na hrebeni. Podo mnou ručal jeleň, ale nevedel som čo je zač. Po chvíli sa ukázali jelenice a pri nich krásny chovný 16torák. Zrazu spoza hrebienka vyšiel druhý jeleň. „Aha, však to je môj známy dlháň!“ Prešiel popod mňa hádam na 20 metrov. Snažil som sa mobilom urobiť nejakú fotku, ale v tej vysokej tráve sa to nedarilo. Klepol som s palicou o skalu a už bol tatam... Ruja skončila. Prešiel október a čuduj sa svete, náš dlháň sa v novembri objavil na fotopasci v Pálenici. Prišiel si pochutnať na jablkách. Dosť sme sa divili, lebo silnejšie jelene z nášho revíru zvyknú po ruji odísť na zimné stanovištia. Potom bolo počuť, že ho v Pálenici naháňali vlci a jeleň zmizol. Prišiel september 2023. Jelene sa pomaly rozručali. Pri kalisku na Patrii má náš kandidát Sebastián fotopascu. Sem tam pošle nejakú zaujímavú fotku do skupiny. Jeden pekný deň sa na fotopasci zjavil jeleň. Pozerám, pozerám, „Však to je minuloročný dlháň!“ V tele zase nič extra, chýba mu jeden nadočník, aj krátka výsada v pravej korune. Na dĺžke však nič nestratil, hádam ešte aj pridal. Ťažko povedať. Je z neho nepravidelný 12 torák. Nádherný, dlhý... „Chlapi, chýba mu počet výsad, to bude výrad aj v trojke. Patrii sa treba povenovať“, hovorím chlapom na Barne. Okolo polnoci, po výbornom Denisovom „kateringu“ sa chlapi dohadujú, že tie fotky a videá sem - tam klamú a kľudne to môže byť aj štvorkový jeleň... Je 12. septembra. Vonku je počasie ako v lete. Teplo, na ruju nič moc, ale čo ak. Oslava mojich narodením sa presúva a s Ivankou naháňame synov nech sa idú obliecť. „A kde ideme?“ „Ideme na ruju, budete mať zážitok.“ Pred autom bola samozrejme zase zvada kto bude sedieť vpredu, ale dnes ma nič len tak nerozhádže. Vyviezli sme sa na Patriu a pre istotu dávam chlapcom pokyny: „Kráčame pomaly, nikam sa neponáhľame, nestúpame na šišky, konáriky a keď niečo zbadáme nerozhadzujeme rukami a rozprávame šeptom“. Pohli sme sa po hrebeňovej svážnici. Na rázcestí, kde sa od nej oddeľuje chodník stojím a premýšľam. „Kade? Svážnicou, či chodníkom?“ Po zrelej úvahe, keď som ho minulý rok videl naposledy hore pri oplôtku, vyberám svážnicu. Stúpame ako husi. Ja, dvaja synovia a na konci Ivanka. Sem tam prehodíme slovo a odpoviem chlapcom na nejakú otázku. Pomaly sa blížime na koniec hrubej hory a vľavo sa nám otvára dlhá veľká holina, sem tam už aj s nejakou mladinou, ktorá padá až k Váhu. Čiernovážska dolina je pred nami ako na dlani. Výhľad, ktorý stojí za to, my sme tu však pre niečo iné. Vyťahujem diaľkomer, že si odmeriam vzdialenosť na rozbité rujovisko nachádzajúce sa zhruba v strede holiny na vyvýšenej skale, pod ktorou sa nachádzajú ostrovčeky mladiny. Zrazu mi Ivanka šepoce: „Jelenice“. A naozaj, spoza hrebienka, tam kde mám namierený diaľkomer vyťahuje jelenica a za ňou druhá. „Aaaauuááá!!“, ozvalo sa silné zarevanie a už som jak na ihlách. Z ničoho nič stál na hrebienku. „Tá fotopasca naozaj klame“, hútam si v duchu. Parožiská dlhokánske, v tele tiež nie je žiadny chrt. Cvaknem diaľkomer – 270 m. Jelenice vchádzajú do mladiny a on za nimi. „Poďte, zídeme trochu dolu po svahu“, šepocem „doprovodu“. Ide to však zle. Je to juhozápadný svah, dlhšie nepršalo a pod borovicami pukajú halúzky, šišky, tráva šuchoce. Podali sme sa asi 30 metrov. „Vy zostaňte tu, ja sa podám ešte k tej poslednej borovici.“ Chlapci s Ivankou zasadli a ja kráčam ďalej. Vyzerá, že zver je stále v mladine. Pri poslednej borovici rozkladám trojnožku a palicu a čakám. Po 5 minútach sa ozval a znovu je ticho. Zvieram pušku a uvedomujem si, že ten môj posed je taký, nijaký. Snažím sa uvelebiť trocha lepšie, no v tom strmom svahu to veľmi nejde. Ticho. Píšem Ivanke smsku, nech prídu ku mne. Usadili sme sa všetci spolu a čakáme. Po chvíli som ho zbadal. Vytiahol z mladiny na spodnom okraji. „Tam je!“ „Kde, kde?“ „Potichšie“, napomínam chlapcov už s diaľkomerom v ruke. Cvak – 220 m. „Hmm, to by šlo.“ Opieram pušku raz o palicu, raz o strom, raz o oboje, ale v tom strmom svahu si neviem nájsť dobrú pozíciu. Nakoniec som zamieril, srdce skoro v hrdle a zisťujem, že kríž nie a nie udržať na správnom mieste. „Taký jeleň si nezaslúži zlú ranu“, vravím si v mysli a jeleň rozhodol aj za mňa. Otočil sa a poďho za jelenicami, ktoré sa vytiahli z druhej strany mladiny. Prešli dolinku a zastali na ďalšom hrebienku, 300 metrov od nás. Tam sa už fešák promenádoval v celej kráse dobrú polhodinu. „Vidím ho!“ „Aj ja, aj ja!“ Chlapci s Ivankou majú zážitok. Ja mám roztrasené myšlienky. Mal som skúsiť, nemal... Keby sme šli chodníkom, mal by som ho rovno v laufe na 150 m... Nakoniec som to uzavrel tým, že nie je ešte všetkým dňom koniec a so slovami, že prídeme zajtra som zavelil na odchod. Na druhý deň, okolo 16tej sa už celá partia zbierame na Patriu. Nejdeme zhora, ale na ten istý chodník len z opačného konca zdola od Váhu. Jelenice vytiahli z mladiny presne ako včera, jeleň sa však neukázal. Ďalší deň vo štvrtok vychádzku vynechávame. Svokra je Mária, tak ideme zagratulovať. V piatok je štátny sviatok a budúci týždeň mám v práci nahlásenú dovolenku. Ešte bude čas, utešujem sa. V piatok zvoní budík o 4:45. Ivanka ide so mnou, chlapci spia. Ešte za tmy stojíme pri Váhu a načúvame. Reve to skoro zovšadiaľ. Pomaličky z nohy na nohu stúpame hore chodníkom. Na „Denisovom“ štande čakáme. Nad nami sa ozval jeleň. „Žeby to bol on?“ Možno. Kráčame za ním, stále ma to však po minuloročných stretnutiach ťahá na opačnú stranu. Prešli sme hádam len zo 30 krokov, keď sa ozval jeleň aj druhej strany, spoza hrebienka. Ani nečakám a hneď sa otáčame. Potichučky sme sa dostali až na hrebienok pod borovice. Zrazu sa predo mnou ozvalo silné zaručanie. „Tak kde si?!“ Už vidím parožie. Na posúdenie mi stačilo len pol oka. „Si to ty!“ Rozkladám palicu a ťahám diaľkomer. Odkedy ho mám, zisťujem, že moje odhady vzdialenosti neboli a nie sú bohviečo... Cvak – 130 m. Sabatka v trojnožke, predýchavam. Pred jeleňom stojí suchá tráva, s tou však 14 gramový Brennek nemôže mať problém. „Kde je? Nevidím ho“, počujem zozadu od Ivanky. „Rovno pred nami.“ Nádych, krátky výdych a bác! V puškohľade vidím ako jeleň zaznačil a pustil sa dole hrebienkom smerom k Váhu. „Tatik nič v zlom, ale prebíjaj!!“ Jaj do .... to ma ani nenapadlo. Ako lámem Sabatku a pchám náboj do komory vidím ako jeleň zastal. V ďalšom okamihu už vidím iba ratice hrabať naprázdno vo vzduchu. „Ten už nepôjde!“ Stískame sa s Ivankou, sadám na trojnožku a ešte aj po druhej cigarete sa celý trasiem ako osika... Pár faktov na záver: Odhadovaný vek 12 rokov, nepravidelný dvanásťtorák s dĺžkami bezmála 120 cm a predbežným bodovým hodnotením 201,9 bodu CIC. Ďakujem, Lovu zdar! zobraziť celý popis