popis: Ráno ešte za tmy som vystúpil pri kríži z auta, vzal si batoh, nabil pušku a vykročil za jeleňmi. Isto každý z nás má v revíry dajaký ten kríž okolo ktorého vedú cestičky, chodníčky, ktorými sa dá prepletať ďalej do revíru. ...Ráno ešte za tmy som vystúpil pri kríži z auta, vzal si batoh, nabil pušku a vykročil za jeleňmi. Isto každý z nás má v revíry dajaký ten kríž okolo ktorého vedú cestičky, chodníčky, ktorými sa dá prepletať ďalej do revíru. Toto bol ten istý prípad, kedy by sa dalo vybrať postupne z piatich rôznych smerov. Podľa chuti a kondície každého súdruha ha ha ... mne sa moc dnes ráno zadýchať nechcelo, preto som zvolil tú najrovnejšiu a najpohodlnejšiu variantu trasy. Popri dávno skosenej parcele som kráčal popod horu a striedavo som silil oči do tmy, či sa v nej nemihajú ešte tmavšie tiene. No nemihali sa. Pusto bolo na strnisku. Pomaly sa začínalo brieždiť, obzor na východe bol už rozpoznateľne jasnejší a aj hviezdy z tadiaľ zmizli a krok za krokom začínalo svitať. Svetla postupne pribúdalo, hoci tma v hore bola stále nepreniknuteľná. A v takej tme som do hory-horičky vstupoval, z nohy na nohu, pre istotu, potichúčky .... ulovil som v týchto miestach už dva jelene, tak možno do tretice sa podarí tiež. Asi po sto metroch sa mi niečo nezdalo. Zastal som. Možno intuícia, možno inštinkt lovca, ale skorej som zastal asi kvôli popruhu na batohu, ktorý ma omínal a potreboval som si ho povoliť. Ako som tak šramotil a pechoril sa s batohom zaznelo z ničoho - nič, riadne silné zaručanie hľadajúceho jeleňa. Silné bolo hlavne preto, že bolo asi z 50 metrov kúsok nadomnou. No pekne ... čo teraz ... nebolo nič vidieť pomedzi koruny stromov a podrast, ale to ma ukľudnilo, bo zrejme som ani ja nebol videný. Šiel som rýchlo do drepu, puška do ramena a rozmýšľam ako sa rýchlo spratať z cesty. Na pravo, či na ľavo ? Do žihľavi či do bahna ? Takže radšej do žihľavy aj keď s vyhrnutými rukávmi. Čo už ... dávam dolu batoh, odľahčujem si svoju výstroj, ak by mi bolo treba sa hýbať viac a rýchlo reagovať. Počujem ďalšie zaručanie kúsok ďalej. Jeleň je v pohybe. Ide po vrstevnici chodníkom a cestou pravidelne ručí. Rozhodol som sa že pôjdem opatrne za ním. Pomaly stúpam hore svahom na chodník a dám sa ho nasledovať asi tak v 50 metrovom odstupe. Občas zazriem pred sebou jeho pohyb. Našťastie celkom často zaručí a ja viem podľa toho kde je, aj ktorým smerom je otočený. Jeleň ďalej postupuje a zároveň stúpa do svahu. No takto to ďalej nejde. Ani nepôjde. Zazrel som ho iba pár ráz, stále sa iba doťahujem na neho. Po chvíli už sa dá celkom vidieť, tma ustúpila a ja ho už pred sebou nevidím. Idem radšej späť po batoh. Schádzam z chodníka dolu svahom a zase sa predieram cez tú žihľavu, milujem ju, beriem batoh, nahodím ho na chrbát a svinským krokom si to šiniem po starej zvážnici na dne úzkeho údolia. Blato, neblato, lístie, konáre. Je to tu dosť zanedbané a zarastené. Jeleň zo pár krát za ten čas zaručí. Aspoň o ňom viem kade ide a tuším aj kam má namierené. Na jednu veľkú lúku na horizonte. Isto pôjde tam. Vôbec o tom nepochybujem. Fúúú .... ale to je ale celkom kus cesty. Takto by som ho splašil, keby idem po ňom, isto. Na rýchlo premýšľam za pohybu. Musím to spraviť inak, najlepšie vybehnúť do protisvahu. Prebehnúť po protisvahu na záver údolia, potom znovu cez dolinu dolu, a opäť hore do svahu a výjsť mu oproti, a zastihnúť ho ešte na lúke. Nie je iná varianta. Tak idem na to. Zo svinského kroku idem do poklusu. A to som sa dnes nechcel ani spotiť ráno ???? Vybieham na zvierací chodník, ktorý sa viac-menej drží vrstevnice aj na tejto strane protisvahu. Je schodnejší než stará zarastená zvážnica. Ale kým nastúpam výšku na chodník, mám tep ako kolibrík. Najviac mi ukazujú hodinky 193 tepov. To je už iný extrém, toľko nemám ani pri ťažkých drepoch ???? .... ale po chvíli som na chodníku a už je to dobré, už je to iba po vrstevnici, viac-menej a to sa beží celkom ľahko. Sem tam konár pod nohami, sem tak konár po papuli, ale to sa v hore stáva. Asi po 500 metroch poklusu tejto lepšej trasy, zbieham dolu späť do údolia. Sledujem, že popri mne som zdvihol jelenicu. Pozeráme na seba, bežiac popri sebe a chvíľu to vyzerá, že naháňa ona mňa. Vyzerá z toho dosť prekvapene. Podstatne viac než ja sám. Nakoniec sa asi po 20-tich metroch odpája a ja si idem svoje tempo a smer ďalej. Som späť v doline a zase je tu predomnou kopec na ktorý sa musím dostať. Našťastie v závere tejto dolinky, je to na horizont iba dajakých 30 výškových metrov. Opäť ručí jeleň. Je tam, je hore na lúke ako som si myslel. Rýchlo, rýchlo než od tade zmizne. Samozrejme práve teraz sa mi hora zavrie. Všetky konáre a zárasty sa mi stavajú do cesty. Ako naschvál. Som celý mokrý, ako sa u nás vraví "ako dvere na chlieve". A toto finálne predieranie sa s batohom a puškou v ruke energie vôbec nepridáva. Fučím ako parná lokomotíva. Isto všetky zvery v hore vedia, že idem. No našťastie, jeleň sa dajako rozručal a našťastie sa z miesta nehýbe. Radšej ale nepoľavujem. Ešte pridám do svahu, a za pár momentov som už skoro hore. Stehná mám ako z kameňa stuhnuté a tep mi zase vystrelil do nebies. Nakoniec vychádzam opatrne na okraji lúky oproti starému posedu. Držím sa v náletoch drevín pri kraji hory a hľadám jeleňa. Aj ho už vidím. Stojí na okraji lúky. Ako socha. Nehýbe sa iba sa pozerá pred seba. Lapám po dychu, beriem do rúk pušku, mierim. Vzdialenosť je to asi na 200 metrov, no nedokážem zamieriť. Puška mi lieta hore-dolu. Musím sa ukľudniť, aspoň trochu sa vydýchať. Rýchlo sa snažím prečítať jeleňa. Vyberám fotoaparát nech si ho stihnem odfotiť. Ale aj to je momentálne skoro nadľudský výkon, no podarí sa pár pekných fotiek. Prikročím ku stromu. Opieram si pušku na kríž cez ruku a mierim. To je už lepšie. Ale jeleň čuduj sa svete si líha do trávy. No sláva, tak mám chvíľu času, lebo odísť sa asi nechystá. Ale líha si zadkom ku mne. Takto strieľať predsa nemôžem. Nedá sa to. Jeleň leží už asi 10 minút. Tak využívam ten čas a posielam fotku z display-a foťáka, ktorú som odfotil do mobilu kamarátovi. Jeleňa hodnotíme, je to pravidelný 10-torák, cca. 8-9 rokov. Jasný výrad, ale "istota je guľomet". Už len čakať, kým sa pánko postaví. Prešiel už dajaký čas. Jeleň si hovie na ležovisku, podriemkáva a ja som už v pokoji a vydýchaný. Puška je tiež pripravená, namierená. Už len vstaň. A jeleň aj vstal. Samozrejme zadkom stále ku mne. Ručí a ručí, rozrýva zem parožím. Hrabe nohami a zabáva sa na úkor mojej trpezlivosti a nie a nie sa správne natočiť. Aj keď na pár momentov predsa, no trvajú azda sekundu a znova sa mi natočí z predu. Ach pane Bože toto snáď nie je pravda. Niečo ho však zaujme. Pozerá sa, vytáča hlavu. Uprene sa niekam díva. Ja sa pozerám tiež tým smerom, no nič tam nevidím. Keď sa po chvíli pozriem späť, jeleň je už v ideálnej polohe. Ako sa vraví " na blat". Rýchlo pohľad cez optiku. Umiestňujem zámernú a strieľam. Rana padla, tak ako som ju vymieril. Pekne na komoru. Jeleň zľahka zaznakoval, akoby vysokú komoru a jeleň vyrazil v pred, no asi po 10 metroch zastal. Stojí, má natiahnuté zadné nohy. Celou váhou je opretý na predných. Stráca rovnováhu a potáca sa. Silno uvažujem nad druhou ranou, lepšie ako dohľadávať. Ešte sa otočí späť ...a padá na zem. Zopár zahrabaní nohami a je koniec. Jeleň leží. Je to tak ako má byť. Všetko si premietam znovu, hlavne ten výstrel. Prišiel tak náhle, ani som si to neuvedomil. Nebol čas na premýšľanie. Nedošla na mňa ani triaška ako to zvykne bývať, ale keď sa pomaličky balím a asi po piatich minútach začnem kráčať k jeleňovi, všetko ma to dobieha. Zvyšuje sa mi tep, dýcham silnejšie. Hladím jeleňa pohľadom celú cestu. Nakoniec prichádzam ku nemu. Nie je to síce žiaden špičkový jeleň, ale je nádherný. Je nádherný a je môj. Snímem nad ním klobúk a postávam, rozímam. Nádherná poľovačka. Stála tá námaha veru za to. Doslova som si ťa vybehal priateľ môj. Veru vybehal. A ani som netušil, že to dnes takto krásne dopadne. Po chvíľke sa podujmem odlomiť zálomky a vzdať úlovku poslednú poctu. Stará čerešňa pod ktorou sme mi ich sama ponúka. A potom, tak po mojom, svojsky, pohladím jeleňa so slovami "odpusť ak môžeš". Je 06:55, trvalo to jeden a pol hodiny. Teraz sa slniečko už vyhuplo nad obzor. Osvetlilo dnešné ráno aj horu-horičku. No my sme ešte skrytý v tieni stromov. V zarosenej studenej tráve. My dvaja. Jedno srdce vyhasnuté a jedno silne bijúce zobraziť celý popis