popis: V predchádzajúce roky sme mali v okolí osiatych niekoľko polí. Či už kukuricou, pšenicou prípadne jačmeňom. Obilniny diviakom chutia a tak nebola núdza o úlovky. Keď som sa posnažil, nebol problém za rok uloviť štyroch piatich divia...V predchádzajúce roky sme mali v okolí osiatych niekoľko polí. Či už kukuricou, pšenicou prípadne jačmeňom. Obilniny diviakom chutia a tak nebola núdza o úlovky. Keď som sa posnažil, nebol problém za rok uloviť štyroch piatich diviakov. Sem tam sa podaril aj kanec. Dvaja z tých kancov dosiahli na bronzovú medailu. Môj posledný kanec, ulovený v roku 2013, však na medailu nedosiahol. Chýbalo mu 1,3 bodu. Postupom času si však poľnohospodári zjednodušili systém výberu dotácií. Ornú pôdu osiali na väčšine polí ďatelinou. Na tento krok zareagovali aj diviaky a postupne odmigrovali tam, kde mali výdatnejšiu ponuku. Posledné tri roky bolo osiate iba jedno pole v našom revíri. A to naviac jačmeňom, ktorý až tak diviakom nechutí. Takže tri roky v domácom jedálničku neboli pečené diviačie rebierka. 25. augusta poľnohospodári pokosili to jediné pole s jačmeňom. Držiac sa hesla že nádej umiera posledná, sme sa s Mirom vybrali na večernú postriežku. Ukázalo sa niekoľko kusov vysokej a okrajom poľa prebehla svinka s dvoma prasiatkami. Nezdržali sa dlho a so zdvihnutými chvostíkmi zmizli v lesíku nad poľom. Onedlho na pole vyšla čierna hrča s dvoma malými čiernymi hrčkami. „Vrátila sa tá svinka s prasiatkami“, sleduje situáciu na poli Miro. „Pozri ako sa to pohybuje, to nie sú diviaky, to je medvedica s mladými“, opravujem ho. Statná medvedica s dvomi tohoročnými mladými si to namierila priamo na nás. Keď prekročila pomyslenú bezpečnú hranicu 50 m, zasvietili sme na ňu baterkami a aj sme ju trochu šťavnatejšie pozdravili. Zdvihla sa na zadné a pozerala, kto sa jej to votrel do revíru. Žiadny rešpekt, padla na všetky štyri a začala nás obchádzať vo vzdialenosti tých 50 m. Snažila sa dostať do radu krovín na okraji poľa, v ktorých sme sedeli my. „Táto je nejaká priečna, poďme my len preč odtiaľto, nerád by som bol, aby ma po pleci poťapkala“, šepkám Mirovi a balím veci. Ako sa hovorí – múdrejší ustúpi. Na druhú postriežku sme sa dostali až 3. septembra. Usadili sme sa krátko po pol ôsmej. Už o trištvrte na osem, ešte pri slušnej viditeľnosti, na pole vyšiel medveď. „Kde má mladé?“, hodil do pľacu otázku Miro. „Lepšie sa pozri, to je iný medveď, tento má cez 200 kg“, toho nepustíme tak blízko ako medvedicu“, s pripravenou flintou vystupujem z kríkov na otvorené priestranstvo a posielam medveďa niekam. Tento si dal povedať a odkráčal späť do lesa. Po medveďovi vyšiel na strnisko jeden zajac a ukázala sa aj líštička. „Hádam po nej nebudeš strieľať, veď čakáme na diviakov“, má obavy Miro. Nemal som veru v úmysle hneď búchať po líške, to som sa len tak zahniezdil na nepohodlnej trojnožke. „Pozri ho opičiaka, už je zasa von“, hlási mi o štvrť na deväť Miro pohyb na poli. Obzerám si siluetu zveri a nezdá sa mi, žeby to bol medveď. Zver sa pekne za chvíľu natočil a zdvihol hlavu. „Diviak, a aký“, zisťuje svoj omyl aj Miro. „Veru diviak a nevyzerá, že by bol o moc menší ako ten medveď“, hodnotím zvera aj ja. Diviak sa pobral smerom do vnútra poľa šikmo od nás. Pripravil som si streleckú palicu, vložil do nej flintu a čakal na vhodnú príležitosť. Na poli zostali po žatve balíky slamy. Za jedným takýmto balíkom diviak zastal tak, že mal polovicu tela krytú balíkom. Zdvihol hlavu, začal vetriť a behom sa vrátil späť do lesa. Čo ho mohlo zmiasť sme netušili. Nás zacítiť nemohol a taký veľký diviak sa medveďa len tak ľahko nezľakne. „Ten sa určite vráti, ten tu nie je prvý raz“, vyslovuje zbožné želanie Miro. Z nášho stanovišťa sme nevideli celé pole. Občas musel niekto vyjsť na okraj porastu a skontrolovať, či sa náhodou nerozhodol vrátiť medveď z inej strany. Pri jednej takejto kontrole Mirom až trhlo. „Už je znovu von“, rozhadzuje rukami a ukazuje mi, kde sa diviak nachádza. Bolo to cez 100 m. „Počkáme či sa nepriblíži“, nemám chuť na takú vzdialenosť strieľať. Poranený diviak môže odbehnúť do lesa a tam ho po tme dohľadávať nemám najmenšiu chuť. A diviak sa začal popásajúc k nám približovať. Vo vzdialenosti 70 – 80 som mu už prilepil bodku na telo a čakal na správnu chvíľu. A tá prišla. Po výstrele sa diviak rozbehol najprv do poľa ale nakoniec sa zvrtol a vbehol do porastu na okraji poľa. Presne tomuto som sa chcel vyhnúť. „Ako, ideme psíka zháňať?“, pýtam sa Mira. „Netreba, ten to dobre dostal, nebude ďaleko“, nestráca optimizmus Miro. Farba na poli po obidvoch stranách úniku dávala Mirovi za pravdu. Diviak ležal len pár metrov od okraja poľa. „Ja idem po vozík, a ty ho zatiaľ postráž“, úkolujem Mira a aj seba. Neprebehlo ani 15 minút a už som bol späť. „Kde máš diviaka, už si ho mal nachystať na fotenie“, podpichujem Mira. „Si rob srandu, veď s ním ani nepohnem“, bráni sa Miro. Veru sme mali čo robiť aj dvaja. Diviaka sme vytiahli pred auto a chystali sa urobiť pár dokumentačných fotografií. Pri fotení začali nad nami v lese praskať konáre. „Medveď zacítil hostinu, mali by sme si pohnúť“, presvecuje baterkou okraj krovín Miro. Tak sme radšej rýchlo diviaka vytiahli na vozík a opäť, ako pred medvedicou, ušli z poľa. Strieľal som na 80 m, z 30-06 strelou Norma Vulkán 11,7 g. Keď sme diviaka vyvrhovali v bezpečí areálu združenia, Miro konštatoval, že má slaninu na tri palce. Strela diviakovi prestrelila pľúca, z ktorých zostal len taký vecheť a nezastavila ju ani tá slanina na tri palce a ani koža. S takýmto poranením prebehol diviak ešte dobrých 100 m. Spodné kly mu trčali von takmer 8 cm. Možno bude aj medaila. Bolo by to impozantné zakončenie pôstu zobraziť celý popis