popis: Blíži sa termín prvej spoločnej poľovačky a s kolegom stále dumáme, z čoho sa bude variť guláš na pohostenie. Navrhuje mi srnu, ale ja trošku váham lebo značnú časť srnčej zveri nám ´uloví´ vlak a autá. Ja mu navrhujem diviaka...Blíži sa termín prvej spoločnej poľovačky a s kolegom stále dumáme, z čoho sa bude variť guláš na pohostenie. Navrhuje mi srnu, ale ja trošku váham lebo značnú časť srnčej zveri nám ´uloví´ vlak a autá. Ja mu navrhujem diviaka, aj keď sám mám pochyby, či ho ulovíme. Je semenný rok a diviaci sa držia poväčšinou v hore na bukvici a sadoch na ovocí. Na lúky, hoci sú na veľa miestach pošparkané, chodia pomenej a väčšinou cez ne iba prebehnú. Už predvčerom som vymrzol na posede, kde som mal iba srnčiu v diaľke a tak včera sa mi nechcelo znovu zimiť. Ale idem, je štvrtok a poľovačka je v nedeľu, nie je teda času nazvyš. Keď zasadnem večer na posed, skoro okamžite mi vyskakuje predo mňa srnec, mladší chovný šestorák, ktorého pasiem skoro pol hodinu. Nad ním sa objavuje o chvíľu jeleň - ihličiak tak na hranici chovnosti. Tiež sa ním kochám a natáčam, keď ma zrazu po dobrej hodine obäká ako jelenica a švižným cvalom odbehne preč. Z diaľky mu pritom z ovocného sadu kontruje pravdepodobne jelenica z čriedy, ktorú som nakrátko zahliadol, keď som ešte len vystupoval z auta. Hovorím si: to bude dnes asi koniec. No o chvíľu počujem v lese oproti mne tak na dobrých 100 metrov najskôr šuchot, neskôr už poriadny rachot tak šípim, že sa valia diviaci. Na moje veľké prekvapenie sú to dve líšky, ktoré sa mastia hlava-nehlava, s vrešťaním sa potom naháňajú po celej lúke predo mnou a zakončia to zmierlivým odchodom naspäť do lesa. Už som hotový, balím to, keď sa znova v lese o niečo vyššie ozve šuchot. Ešte teda počkám. V tom počujem kvíkanie diviačat a grúlenie rozčúlenej bachyne, ktorá ich asi usmerňuje. Stále ale iba v lese. Po asi polhodinke vyťahujú prvé diviačatá na kraj, ale stále znova a znova sa vracajú do lesa. To sa opakuje možno aj hodinu. No idú dole smerom do potoka na okraj lúky tak tajne dúfam, že tam bude možnosť vystreliť. Bohužiaľ celá črieda nakoniec vbieha do úvaliny na lúke pred potokom, kde vidím iba chrbty diviačíc a hlavne je to hodne cez 100 metrov a to je pre mňa na streľbu v noci priveľa. Rezignujem. Znova sa balím zliezam z posedu a poberám sa k autu. Ako idem dole stále počujem rozkokošené diviačatá. Mám dobrý vietor, opáčim. Pomaly postupujem smerom na diviakov a pre úvalinu sa mi darí dostať na nejakých 50 metrov. Teraz to skúsim. Dám pušku do pleca a z voľnej ruky vyberám osamotené diviača najbližšie ku mne. Vystrelím a hneď počujem kvičanie diviačaťa. Hmmm, dostalo, ale bohvie čo to nebude. Strnuto čakám nejakých 5 minút a idem sa pozrieť na nástrel. Ako tak prichádzam bližšie vidím, že diviača ešte nezhaslo a ťahá sa po predných do potoka. Viac mi netreba a z 5 metrov na hlavu definitívne ukončujem jeho pozemskú púť. Z lesa neďaleko počujem grúliť rozčúlenú bachyňu a som v pomykove, či si to náhodou nechce so mnou ešte dodatočne vybaviť, no po chvíli sa črieda pomaly vzďaluje. Myslím si, že je už defintívny koniec, no to najlepšie ale ešte len príde. Zisťujem, že diviača je bachyňka (teda samičieho pohlavia) a tak po novom nariadení by tu bol teda teoreticky nárok na stoeurové zástrelné. Narýchlo sťahujem usmernenie do mobilu lebo si nepamätám všetko presne, 10 minút ho pozorne študujem a pristupujem k činu. Fotenie a aranžovanie do patričnej polohy mi pomaly pripomínalo kamasutru, ale akosi som to nakoniec dal. Tak teda uvidíme, čo z toho bude. Lovu zdar, priatelia! zobraziť celý popis