popis: I keď každý rok dá hospodár na voľno pár jednotiek a sem tam aj dvojku, akosi sa mi nedarilo. Vždy ma niekto predbehol. Aktívne boli hlavne „mladé pušky“. V posledných rokoch pribudlo v združení pár mladíkov, ktorí sa rýchlo ost...I keď každý rok dá hospodár na voľno pár jednotiek a sem tam aj dvojku, akosi sa mi nedarilo. Vždy ma niekto predbehol. Aktívne boli hlavne „mladé pušky“. V posledných rokoch pribudlo v združení pár mladíkov, ktorí sa rýchlo ostrieľali a začali intenzívne loviť. Tento rok sa hospodár nado mnou zľutoval a dal jednu dvojku iba pre mňa na určitý čas. Obmedzenia počas covidu nám škrtli dovolenku v zahraničí, tak som si ju začar čerpať na jeleňa. Videl som veľa jeleňov. Ale väčšinou to boli staršie kusy, alebo mladíci, alebo chovné kusy. Nájsť vhodnú dvojku sa nedarilo. V nedeľu ráno, pred októbrovým splnom, som sa rozhodol pozrieť lúky nad Vlkolíncom. Rannú vychádzku som začal pod Ravným Dielom. Mráz a ranná hmla nám sťažovala posliedku. Keď sa rozbrieždilo, mohli sme si pozrieť 8 jeleňov a popri nich raz toľko holej. Opäť to ale neboli jelene pre mňa. Obzrel som sa na druhú stranu doliny a Mirovi šepkám. Aj zo Sidrova idú nejaké kusy. „Veď to sú samé jelene a nie moc staré“, s ďalekohľadom na očiach komentuje čriedu Miro. Tak sme sa pobrali tým smerom dúfajúc, že ich ešte stihneme na prielohoch pod Uhliskom. Autom sme sa vyviezli na lúku za Vlkolíncom, odkiaľ sme chceli vyraziť za jeleňmi. Tí nás však predbehli a ledva sme vystúpili z auta, začali sa nám predvádzať. Ako húsky kráčali okrajom lúky. Dvaja roční špiceri, dva najskôr dvojročné osmoráky a posledný o čosi starší jeleň. „Posledný má na oboch stranách vidlicu?“, pýtam sa Mira. „Hej, toho môžeme“, vzrušením skoro zakoktal Miro. Oprel som sa o strechu auta a zamieril. Jelene ako na povel zastali. Položil som bodku jeleňovi na lopatku a cvak. Bol som prirýchly a zabudol som odistiť flintu. Rýchlo som chybu napravil a znovu zamieril. Všetky jelene urobili krátky oblúk a znovu zastali. Jelene boli po výstrele nepokojné a dávali sa do pohybu. Vo chvíli druhého výstrelu som zaregistroval pohyb aj môjho jeleňa. Po výstrele som zreteľne počul náraz strely na telo. Jelene vbehli do krovín a stratili sa nám za horizontom. Na nástrele sme nenašli žiadne znaky zásahu. Až po nejakých 50 m sa objavila prvá farba a celkom dosť. „Ten nebude ďaleko, slušne farbí“, vytešuje sa Miro. Radosť bola predčasná. Našli sme ešte pár kvapiek a farba sa stratila. Pozrážaná námraza na tráve bola vo viacerých smeroch, ako zvyšné jelene utekali. „To vyzerá na psíka, sami si asi neporadíme“, ukončujem dohľadávku a volám kamaráta. Asi po hodine sme nasadili psíka na stopu. Čerstvé pachy jeleňov ho zmiatli a hodnú chvíľu pobehoval bez zjavného smeru. „Dlhšie nepracoval a nemal som ani čas ho vybehať, musí sa najprv unaviť a potom začne poriadne pracovať“, komentuje psíkovu prácu kamarát. Pohyb v ťažkom teréne sa na mne a Mirovi začal prejavovať. Kompletne prepotení a už aj trochu nachodení. „Nevyzerá to dobre, asi si ho len štrajchol po svalovine“, hodnotí situáciu kamarát, keď psíka nasadzuje už tretí krát na stopu. „Tak to nechaj tak, my sa pôjdeme prezliecť, niečo zjeme a prechodíme Uhlisko od hora až k dedine“, ukončujem dohľadávku nahnevaný sám na seba ako som to pohnojil. „Ja mám ešte hodinu čas, ešte sa tu pomotám a dám ti vedieť kde som sa pohyboval“, súhlasí s plánom kamarát. Doma som sa prezliekol a ešte som ani nestihol dojesť raňajky a ozval sa telefón. „Kde ste, psík podvihol nejakého jeleňa a moc sa mu utekať nechcelo“, referuje kamarát. Po tom telefonáte mi prešla chuť na jedlo a aj únavu som prestal cítiť. Zavolal som Mira, prehovoril žienku aby nás vyviezla čo najbližšie k Vlkolíncu a už za chvíľu sme sa terigali na nástrel. Kamarát nám detailne popísal kde psík zdvihol jeleňa a kadiaľ bol smer jeho úniku. Teraz to zostalo na mne. „Miro, ty pôjdeš po stope jeleňa, ja pôjdem o dve tri medze vyššie a nejakých 50 m vpredu budem ja a nado mnou a trochu viac vpredu bude kamarát so psíkom. Vytvorením šikmej línie nad vrstevnicou, po ktorej unikal jeleň, bola väčšia pravdepodobnosť, že naň natrafíme. Z nohy na nohu sme sa posúvali vpred. Asi v 100 m vzdialenosti pod sebou, pri kmeni statného smreka som zbadal kopu, ktorá by tam byť nemala. Keďže som si nezobral ďalekohľad, skúmal som ju iba puškohľadom. Kopa sa nehýbala, ale spoza smreka som zbadal paroh. Zaľahnutý jeleň mlel asi z posledného. Po výstrele sa jeleň prevalil dole svahom. Kamarát vypustil psíka a ten sa hodnú chvíľu vytešoval dohľadaným zverom. Počkal som na kamaráta a pobrali sme sa k jeleňovi. „Je to ten osmorák, po ktorom si strieľal?“, kladie mi zbytočnú otázku kamarát. Už aj ja vidím členitosť parožia nepravidelného dvanástoráka. V hlave mi prebehli hodnotiace kritériá. „Nevyrývaj a pozri sa mu na zuby“, začína ma oblievať studený pot. Vyberám z ruksak krajčírsky meter a meriam dĺžky kmeňov. Jeden 58 cm druhý 60 cm. Padá mi obrovský kameň zo srdca. Dúfam ten kameň nezavalí Mira, ktorý sa k nám blíži odspodu. „Podľa mňa 4 roky“, pozerá kamarát na zúbky jeleňovi. „Ale aj keby mal tri, pre dĺžku kmeňov je to výrad. No a ani bodová hodnota nebude nejaká závratná“ dodáva. Na jeleňa som strieľal zo vzdialenosti 195 m strelou Norma Vulkán 11,7g. Pri výstrele stál jeleň mierne šikmo otočený ku mne ľavým bokom. Mieril som za ľavú lopatku, ale keď sa jeleň pri výstrele pohol, strela zasiahla horný okraj stehna a vošla do brušnej dutiny, pričom nezasiahla ani žalúdok a ani črevá. Hrozná rana. Z určitého uhla pohľadu, i na pár metrov sa jeleň javí, ako by mal na obidvoch kmeňoch namiesto korún vidlice. Nadočník na ľavom kmeni splýva s kmeňom. Jedna výsada na ľavom kmeni smeruje dozadu, takže ju prekrýva kmeň. Vidličku na ľavom kmeni pri vzdialenosti skoro 200 m bolo nemožné zbadať. zobraziť celý popis