popis: Nie som síce spisovateľ a ani fotograf, no tento srnec si fotku a príbeh zaslúži. V sobotu, počas rodinného doobedia, mi napadá, že večer by bolo možno lepšie stráviť na posede ako sa pariť v malom panelákovom byte. Môj nápad sa st...Nie som síce spisovateľ a ani fotograf, no tento srnec si fotku a príbeh zaslúži. V sobotu, počas rodinného doobedia, mi napadá, že večer by bolo možno lepšie stráviť na posede ako sa pariť v malom panelákovom byte. Môj nápad sa stretol s pochopením manželky, takže zvyšok dňa už plánujem, kam si vlastne pôjdem sadnúť. Nakoniec sa rozhodujem, že pôjdem skúsiť uloviť jedného gombíka, ktorý vychádza na pole s ďatelinou, a v prípade neúspechu sa presuniem k ovsu, či sa tam neukážu diviačiky. O 8 zasadám na posed a užívam si príjemný letný večer. Ďalekohľadom občas sledujem okolie, srnčie sa popása mimo dostrel, zajace mi behajú až pod posed. Jednoducho idylka, kvôli ktorej sa oplatí tráviť čas v prírode. Čas pomaly ubieha, gombíka nikde a ja plánujem, kam sa vlastne presuniem. Okolo 9 ma zaujme kus asi 35 metrov od posedu. Na prvý pohľad cez ďalekohľad sa mi zdá, že to je srna. No čím dlhšie na kus pozerám, tým viac sa mi javí, že ide o očakávaného gombíka, ktorý má na hlave len nevýrazné hrbolčeky. Strapec však nevidím a nie som si vôbec istý, či môžem alebo nemôžem loviť. Kus ma však na posede zaregistroval a rýchlymi krokmi sa začína vzďalovať od posedu. To už vidím aj strapec, no srnec postupoval krížom odo mňa a 150 metrov od posedu zaľahol do ďateliny. V duchu si poriadne vynadám, no rozhodnem sa, že ešte pol hodinky posedím a počkám či sa srnček nepostaví, prípadne či mi ho nedoženie nejaký starší srnec. Asi po 15 minútach počujem v remízku za sebou šuchot a pukanie postupujúcej zveri. Beriem do ruky guľovnicu a s nádejou na lanštiaka čakám, čo vyjde na pole. Pukanie sa zosilňuje a zrazu asi 15 metrov od posedu, na hranici poľa a remízku, stojí kus srnčieho. Voľným okom vidím hrubé tmavé parožie do polovice uší. Mylne predpokladám, že ide o chovnú jednotku, no pohľad do ďalekohľadu ma presvedčí o opaku. Mením ďalekohľad za guľovnicu, naťahujem napináčik, zámerný bod umiestňujem tesne za lopku a jemne stláčam spúšť. Srnec po zásahu vyhodí nohami a odbieha do remízku, kde pučujem nárazy do stromov a asi 5 metrov za posedom vidím ako sa trasie bazový krík pri odkazovaní srnca. V kľude vybíjam guľovnicu a idem hľadať nástrel. Hoci viem, že srnec je zhasnutý, chcem vedieť, či a ako farbil. Na moje prekvapenie však nástrel nenachádzam, a ani po únikovej trase srnca nie je ani kvapka farby. Celkom rýchlo sa stmieva, tak idem na miesto, kde tuším srnca a s pokorou prichádzam k zhasnutému srncovi. Opatrne beriem do rúk parožie a ešte raz ďakujem sv. Huberotovi za predčasný darček ku dňu otcov. Pri vývrhu srnca zisťujem, že srnec mal prestrelené oba pľúcne laloky, ustrelenú spodnú časť srdca a všetka farba ostala vo vnútri. Aj s takýmto devastujúcim poranením srnec odbehol ešte 25 metrov od nástelu. Po vývrhu vytiahnem srnca na pole, urobím zopár fotiek a nasleduje posledná cesta srnca z revíru. O pol 12 prichádzam domov, kde ma už čaká manželka a praje mi úprimné Lovu zdar! zobraziť celý popis