popis: Árpi Tak sme volali kana, ktorý sa zdržoval a svoj prevažne nočný život prežíval v olovárskych terasách. Osnova šíkov starých viníc obstáva v polkruhu malú obec na juhu stredného Slovenska. Práve pre chutnú šťavu bobúľ hrozna...Árpi Tak sme volali kana, ktorý sa zdržoval a svoj prevažne nočný život prežíval v olovárskych terasách. Osnova šíkov starých viníc obstáva v polkruhu malú obec na juhu stredného Slovenska. Práve pre chutnú šťavu bobúľ hrozna tu ľudia kedysi pracne sčesali južne orientované boky pahorkov do terás. Dnes sú tieto miesta, kde nie tak dávno pulzoval dedinský život, útočiskom zveri. Rokmi nečinnosti zahustli. Prerástli šípom, trnkou a inými pre ľudskú nohu neprechodnými krovinami. Množstvo ovocných drevín a susediace políčka im poskytujú dostatok obživy. Práve v tejto časti sme s Jožkom, ktorého nepovoláme inak ako Dudy, monitorovali tohoto štetináča. Dudy tvrdil, že je to diviak, ktorého pred siedmimi rokmi doniesol z Lešti do malého oplôtku. Dal mu meno Árpi, no ten sa za pletivom dlho neohrial a využil prvú príležitosť nato, aby sa navrátil do prírody. Je na tom trochu poľovníckej latiny, no aj v dedine sa povrávalo že nocou šarapatí po políčkach obrovský diviak. Viacerí sme už pred rokom kosili za nočným obrom, no bez úspechu. Až zábery z fotopasce ktorú sme prednedávnom umiestnili do porastu za dedinu nám Arpáda ukázali v plnej kráse. Dokonalý nočný tulák chodil nepravidelne na žľab, kam samovoľne padali plody z okolostojacich jabloní a orechov. Stačilo tam raz za čas vytrúsiť z vrecka sladký žltý magnet a na fotkách pribúdalo návštevníkov ako maku. Arpi chodil nepravidelne, vždy po polnoci tak zhruba raz za tri dni. V tele veľký kan mal abnormálne vydutý strapec. Výrazné zbrane rytiera svietili do noci a vypadali byť na oboch stranách nepoškodené. S Jožkom sme dali dohodu, že komu kan zastane, nech neváha. Miesto navštevoval zatial prevažne Dudi. Aj dnes tam mal sedieť, len že...! Ale poďme pekne po poriadku. Je 19.9.21 poobede. Málokedy poľujem v nedeľu, ale tie septembrové môžu byť výnimkou, hlavne druhé dve. Tak tomu bolo aj dnes. Išli sme vonku viacerí. Dohoda znela, že po večernom love sa stretneme u Dudyho. Ja s Peťom sme sa zamerali na olovárske jarky, švagor Maroš sadol na Čereš a Dudy mal ísť na jarok za dedinu. Ale až po miestnom futbalovom derby. V stržiach sme s Petrom obehali pár jeleňov, no vietor sa dnes neprajne točil. Za šera sa na hôrke s Peťom lúčim a schádzam do Olovár. Na dom prichádzam súbežne s Marošom a pri káve čakáme na Dudyho. Jožko dlho nechodí, ideme na dvor trocha si poručať. Švagor po desiatej odchádza. Ja chcem ešte počkať, no po ďalšej hoďke sa idem pozrieť na jarok. Vnáram sa do porastu. Nad krajom visí mesiac. Jeho tupé svetlo preniká cez medzery do lesa. Pozerám na hrb pod jabloň, kde stojí malá železná sedačka. Je prázdna! Jaj Dudo, Dudo. Už viem, čo sa stalo...jednoducho po zápase ostal doma. Jemný vánok zašelestí lesom a padajúce suché orechové listy zahrkocú na zemi. Diviaky ich plody radi o tomto čase zbierajú a keď sú ešte prešpikované červíkom, hmm to je dezert. Chcem sa zvrtnúť a ísť naspäť, keď v hore hlasno zachrupoce práve orechová škrupuľa. Aha, gruľkovia sú na jarku. Bude to tá partia, čo chodí prvá. Idem ich pozrieť už keď som tu. Využívam neďaleké zaručanie a vystúpim upraveným chodníkom pod jabloň. Nakuknem na žľab a zmeraviem. Obrovská machuľa stráži kŕmenie. Hneď kľaknem a guľovnicu položím na zem. Jej lesklé časti sú najväčšou zradou pri love a je možné, že na jarku chrumoce náš Arpád. Nachystám si k očiam ďalekohľad a opatrne sa vystieram. Diviak stojí naširoko. Zaostrím sklá a badám veľkého kana. Tak dobre ho mám napozeraného z fotopasce a z toľkých uhlov...aj jelene vymedzil z mojej mysle a sám sa ňou špacíruje, čo som ho na monitore zbadal. Teraz stojí predo mnou v ponurých nočných farbách a chrumoce zbožie. Už tolkokrát obišiel poľovníkov. Poradil si aj s osídlami spoločných poľovačiek a vždy vykľučkoval cez najhustejšie miesta zo zovierajúceho sa kruhu. Najviac ho štvali tie malé štekajúce potvory, ktoré hlučne oznamovali jeho pohyb. Každým rokom sa stával obozretnejším. Dokonale poznal tých nebezpečných dvojnožcov, keďže zalíhal nad dedinou. No teraz sme sa stretli. Cítim záchvev, ten čo už dávno nie. Viem, čo musím spraviť, ak ho chcem dostať, no vôbec to nebude ľahké. Hra je rozohratá. Veľké zviera má tiež pár tromfov, no viem o nich. Mojim najväčším je, že on o mne ešte nevie. Zlá správa znie, že ak chcem na kana potiahnuť ,musím na sedačku. Vetrík ťahá do obce, ten sa tu nezvykne meniť. Veď preto sme si to tu vybrali, no tá železná sedačka musí preč! Keď zašuští nočná hora, vtedy sa ťahám po kovových stupňoch. Pripomínam leňochoda, ešteže som si pred týždňom ostrihal nechty. Chvalabohu po chvíli sedím. Teraz už medzi nami niet žiadneho krytu a ani halúzky, čo by mohla poškodiť guľu. Mám ho zhruba na tridsať krokov. Zmysly našponované ako struny. Opatrne dvíham zbraň, keď tu zrazu šupa....asi to najväčšie jablko voľade z horného dreva starého stromu mi parglo rovno medzi lopatky a následne šuplo na zem. Zmeravel som. Našťastie tu tento zvuk zver víta. Kanec chrumoce ďalej...dobre je. Ďalší šok nastal, keď som pozrel do zašumenej starej zeisky a nenašiel som v nej osnovu. Baterka oddychuje vo fábii. No super. Našťastie tu Dudy vymetal suché šúpolia a na nich po čase dopátram približný stred téčka. Prejdem s ním na kana a tam ho strácam. Idem naspäť na svetlé miesto a takto sa to opakuje. Po chvíli kan prestáva chrumotať. Voľačo sa mu nezdá, musím strieľať. Osnovu ťahám pod predné behy zvieraťa, odhadom vytiahnem na stred lopatky a jemne pritiahnem ukazovák k sebe...Bááác. Rana buchne na jarku ako z dela. Oslepí ma. Ťažký kus odbieha, zdá sa mi, že ťažko, hore žľabom. S rachotom sa potom škrabe kdesi doprava a tam po pár puknutiach ostáva ticho. A znova niečo praskoce ale naľavo. To bude vysoká, ktorá čakala, kým sa Árpi nažerie, aby si sama mohla pochutnať na jablkách. Malo by to byť dobré. Ešte počkám pár minút a počúvam nočnú horu. Po chvíli ticha začali jelene opäť spievať. Je pol dvanástej. Idem na dom, Dudyho rodičovský. On býva dole v dedine s mamou v novom dome. Cestou sa mu na tretí krát dovolám. Po pár výčitkách mu v skratke poviem, čo sa stalo. Dohodneme sa, že ráno donesie do horného domu suku. Budem tu nocovať. Volám mojej Veronke a už otváram drevené kazetové dverce na neveľkom váľkovom dome. Vstúpim do útulnej poľovníckej izby. Na stenách je pár trofejí a o niečo viac diplomov s kynologických podujatí. Jej súčasťou je stôl, sedenie, rozťahovací gauč a nesmie chýbať ani vitrína na potrebný, pre jágrov nevyhnutný, ,,riad“. V rohu stoja péterky a nad všetkým visí drevený strop s tesanými hradami. Trochu sa osviežim a chcem sa vrátiť na nástrel. Reku prezriem aspoň ten a zkvačím z čerešne fotopascu. Na jarku zapaľujem lampáš. Farba žiadna, len úniková dráha je pekne rozbitá. Voľačo pukne hore v poraste. Hneď vypínam svetlo. Ostalo ticho. Trochu ma to znervóznilo, beriem čarovnú krabičku a idem na dom. Na stôl položím sviečku a nalejem si pivo. V hlave si opätovne premietam momenty lovu a pozerám do fotopasce. Árpi tam stojí ako kráľ. Noc je dlhá. Ležím na diváni a v tmavej izbe blikoce sviečka. Vo vedre, kde má Jožo nachystané proso pre holuby, čosi zašramotí. Zapálim svetlo a z vedra na mňa malými čiernymi gombičkami kuká myš. Aha potvora malá, aspoň mám spoločnosť. Zhasnem svetlo a dlho sa prevaľujem z boku na bok. Ani neviem kedy som zadriemal, no viem, o čom sa mi snívalo. Zo sna ma preberá Dudy. Usmiaty stojí ráno vo dvercoch a pri nohe mu chvostíkom vrtí suka Uda. Pozerá do modrého vedra kde sa vrtí hlodavec. Jožo musí na Lešť a ja v plnom svetle vchádzam do jarku. Za pár minút sa v terasách rozozvučí ten najkrajší hlas. Jazvečíčka našla zhasnutého kanca nad járkom a dáva o tom patrične znať. Jej zvonivé hlásenie rozohnalo všetky moje pochybnosti. To, čo nasledovalo potom, už približne všetci poznáte. Pocta úlovku, ťahanie, kamaráti...Lovu zdar a ešte raz veľká vďaka zúčastneným. zobraziť celý popis