popis: Za Zvolenom som už netrpezlivo tlačil na plynový pedál a nevedel som sa dočkať, kedy dorazím na chatu.. Po príchode som ešte ani motor nevypol a pohľad sa mi zastavil pod terasou na dymiacom a bublajúcom kotli z ktorého vykúkalo parožie...Za Zvolenom som už netrpezlivo tlačil na plynový pedál a nevedel som sa dočkať, kedy dorazím na chatu.. Po príchode som ešte ani motor nevypol a pohľad sa mi zastavil pod terasou na dymiacom a bublajúcom kotli z ktorého vykúkalo parožie nepravidelného 12-toráka. Vidím, že chlapci už boli úspešní. Bol piatok poobede a všetko nasvedčovalo tomu, že nastávajúci víkend bude silný. Vrchol ruje bol asi 3 dni dozadu, ale podvečer sa jelene krásne rozručali. Vybehli sme preto s Pavlom popri potoku hore dolinou, v závere ktorej sme si to cez bukovú horu vyšlápli na hrebeň. S ubúdajúcim svetlom a klesajúcou teplotou jelene začali revať o stošesť. Ale boli to "len" väčšie jelene a mňa vo vrecku pálila povolenka na 2.VT. Za úplnej tmy sme potom z hrebeňa zbehli späť na chatu.  Po pár kalíškoch Pavlovej päťdesiatdvojky sme sa postupne pobrali do spacákov. Na druhý deň Pavel musel hneď ráno nečakane odísť, tak dohadujem plán s Ondrom. Mali sme dohodnutých niekoľko variant, z ktorých jedna bola úspešná a pri večernom návrate z lúk, nám skrížila cestu bachyňka so štyrmi, asi 30 kilovými prascami. Aby som Dianu neurazil, tak som s vďakou jej ponuku prijal a jedno z prasiatok po komorovej rane zostalo v ohni. Po návrate na chatu sme prasiatko oslávili, ako by to bol zlatý jeleň. Dobre chlapci, zajtra je nedeľa a ráno mám poslednú možnosť na môjho jeleňa, tak ja sa lúčim a dobrú noc. O štvrť na šesť zvoní budík a ja najskôr s nevôľou vyliezam zo spacáku. Po zasadnutí na rannú toaletu, je cez pootvorené okienko z vonku počuť intenzívne ručanie, čo ma hneď preberie.  Na terase s Ondrom vyhodnocujeme situáciu a rozhodnutie padne na rúbane nad lúkami. Je ešte šero, tak pridávame do kroku. Na konci dediny ešte pri vstupe do hory zaháňame kus hovädzieho dobytka, ktorý vybehol mimo oplôtok a nevedel sa sám dostať späť ku svojmu stádu. Po dvadsiatich minútach šlapania cez horu prichádzame na okraj velkej lúky, v strede ktorej registrujeme pasúceho srnca. Neďaleko od neho prebehne krížom cez lúku líška, ktorá srnca znepokojí a ten ju začne vybrechávať. Prejdeme okrajom lúky a na jej opačnom konci opäť vchádzame do riedkej bukovej hory, ktorou chvíľu kráčame a pomaly sa blížime k rúbani. Je ešte šero, ale na rohu rúbane registrujem pohyb, a obaja si automaticky kľakáme na zem. Cez ďalekohľad registrujem mladého jeleňa so siedmimi jelenicami. Zver o nás zatiaľ vôbec netuší, tak čakáme ešte chvíľu, kým sa rozvidní, aby sme mohli jeleňovi prečítať parožie. Už je viac svetla, tak s istotou vidíme, že ide o mladého asi 4 ročného, nepravidelného osmoráka. Na pravej strane vidla a ulomený operák a ľavý paroh neprirodzene stočený dozadu. Padlo rozhodnutie. Jeleň nebol síce ďaleko, ale z voľnej ruky som strielať nechcel. Pár metrov odo mňa smerom k čriede som si vyhliadol hrubý buk. Ondro zostal kľačať na zemi a ja som sa prikrčený prikrádal za vyhliadnutý buk. Vietor sme mali dobrý, ale jedna z jeleníc zaregistrovala môj pohyb a celá črieda vrátane jeleňa otočila v momente hlavy smerom ku mne. Až ma oblial studený pot a v tej chvíli som prestal hádam aj dýchať. Ondro v tom momente takticky zavábil, aby jeleňa zmiatol. Ten zrejme vo vedomí, že som druhý jeleň, odpovedal zaručaním a popošiel smerom ku mne ešte pár metrov, keď zastavil a čakal čo sa bude diať. Vtedy som už ale ja stál s odistenou flintou za svojim bukom. Rukou opretou o kmeň stromu podopieram svoju guľovnicu a  červená bodka už sedí na jeho hrudníku. Jeleň stále pozerá smerom na mňa a ručí. Napináčik natiahnutý. Čakám pár sekúnd kým sa mi jeleň trochu natočí. Natočil sa. Ja sa nadýchnem a počas výdychu sa dotýkam spúšte. Bááác! Jeleň vyskočí a vo vzduchu kopne zadnými behmi. Jelenice vpália do bukového náletu prerasteného hustým malinčím na okraji rúbane a jeleň za nimi. Chvíľu je ešte počuť prašťanie a z druhej strany jelenice vybehnú z náletu a bežia do hory ako o život. Jeleň už ale z hustého nevybehol. Po chvíli, keď všetko stíchlo, pobrali sme sa na nástrel. Jak chodíme s Ondrom po nástrele, tak chodíme, ale nikde ani kvapka. Ondro zostane na nástrele a ja sa vrátim k buku od ktorého som strieľal aby som videl, či Ondro naozaj stojí na mieste, kde predtým stál jeleň. Veruže stál presne tam. Motali sme sa so sklonenými hlavami po nástrele ešte zo 20 minút a nič. Vybrali sme sa teda do mladiny prerastenej malinčím, kde po výstrele vypálil jeleň. Malinčie bolo  husté a  vysoké vyše ramien. Hneď ako som vošiel do jeho útrob, jeho šlahúne ma dokonale oblapli ako chápadlá chobotnice a prejsť v takom hustom poraste čo i len meter bolo takmer nemožné. Tu si veru bez psa neporadíme. Skočili sme teda dole do dediny pre Ondrovú farbiarku. Cestou do dediny sa mi hlavou motali všelijaké výčitky a začínala sa ma zmocňovať neistota, či jeleňa nájdeme, či som dobre umiestnil ranu, či som nechybil, či som nemal s výstrelom ešte chvíľu počkať a podobne. No hrôza. Ondro ma síce celú cestu ukľudňoval, že jeleň tam určite bude, že jasne videl ako po zásahu krásne značil a že jasne počul aj pľasnutie gule o komoru, no ale ja som sa utápal vo svojich negatívnych predstavách. Ondro však bol kľudný ako Gándhí a po príchode na chatu vraví, aby sme si dali ešte kávu. Ondro si kávu ešte ani nestihol zamiešať a ja som mal svoju už vypitú. V živote som kávu tak rýchlo nevypil ako teraz, lebo čierne myšlienky mi išli hlavu roztrhnúť a už som sa nevedel dočkať, kedy už budeme na nástrele aj s Ondrovou farbiarkou. Späť na nástrel sme sa už vrátili autom. Farbiarka optimisticky vyskočila z auta. Ondro ju vzal na remeň a odviedol na nástrel, kde ju nechal aby sa trochu pomotala a aby „načítala súradnice“.  Keď do seba nasala potrebné pachy, napla remeň a začala sebavedomo ťahať najskôr okrajom malinčia a potom zahla do vysokého buriništia na okraji zvážnice. Zostal som veľmi prekvapený keď sa farbiarka vybrala opačným smerom, ako sme predpokladali. Avšak neprešlo ani 5 minút a farbiarka začala hlásiť. Bol to ten najkrajší hlas aký som si v tej chvíli dokázal predstaviť. Keď som prišiel k zhasnutému jeleňovi, na mieste ma už čakal vysmiaty Ondro podávajúci mi svoju pravačku. Bez jeho farbiarky by sme ho určite nenašli, nakoľko zhasol úplne inde ako sme ho pôvodne hľadali. Jeleň vôbec nefarbil. Guľa ho neprestrelila a vstrelovy otvor bol taky malý že ho skoro nebolo ani vidno. Dokonca ani okolo vstrelového otvoru nebolo vidno skoro žiadnu farbu, nakoľko všetka farba išla dovnútra. Bola to krásna poľovačka s parádnou dohľadávkou. Ďakujem Ondrovi a jeho skvelému psíkovi a samozrejme našim patrónom, že mi bolo dopriate potešiť sa z ulovenia tohto paroháča. Lovu zdar, priatelia! zobraziť celý popis