popis: Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa mi raz toto podarí... Parochniar je tak vzácny úkaz, že som ho naživo nikdy v živote nevidel, a preto som ani nemyslel na to, že ho niekedy ulovím. V našom PZ som dostal povolenku na srnca 2. VT. Vzhľadom...Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa mi raz toto podarí... Parochniar je tak vzácny úkaz, že som ho naživo nikdy v živote nevidel, a preto som ani nemyslel na to, že ho niekedy ulovím. V našom PZ som dostal povolenku na srnca 2. VT. Vzhľadom k okolnostiam som sa prvýkrát dostal do revíru až v piatok 21.5. Rozmýšľal som, kam ísť a vybral som si neatraktívnu lokalitu, kam nikto nechodí... Sedel som na posede, ktorý je na rohu starého agátového lesíka, ktorý pred časom prerezali a teraz je to tam husto zarastené mladinou a burinou. Okolo 19-tej začal pohyb. Videl som srnu, potom 4 srnce... Zrazu periférnym videním vpravo registrujem pohyb. Pozriem tam a neverím vlastným očiam, 50m od posedu ide parochniar. Toto je situácia, keď človek neverí vlastným očiam a namiesto toho, aby som bral do rúk guľovnicu, zdvíham k očiam ďalekohľad, aj keď som vedel, že nič nové nezistím. Celá situácia trvala asi 15 sekúnd, lebo srnec sa snažil rýchlym krokom prekonať asi 80m pás kukurice a zaliezť do jačmeňa. Keď už som siahal po zbrani, zvrtol sa vietor a srnec zbytočne nezaváhal... Bolo 19:46. O hodinu som ho videl o 150m ďalej, ako beží do jačmeňa. Zaspať sa mi podarilo až po polnoci a o štvrtej už zvonil budík. Nevedel som ani ako sa volám, ale vedel som, že musím ísť na srnca. Za 10 minút som sedel v aute. Z posedu som videl všetkých srncov, čo aj večer predtým, ale tohto nie. Snáď sa mu nič nestalo. Blízko je cesta, hranica revíru, možno parochniarov ostatné srnce nemajú radi a vyháňajú ich preč z teritória a on sa tu už neukáže nikdy... Tisíckrát som si vynadal, že som ho nestrelil včera. Času síce bolo málo, ale mohol som to stihnúť. O ôsmej sme boli s kamarátmi dohodnutí, že zasejeme 4 políčka pre malú zver a tak som neochotne zliezol z posedu a išiel brigádovať. Poobede prišla rodina, nakoľko som sa dožil štyridsiatky, ale miesto popíjania a prejedania sa, či rozbaľovania darčekov by som radšej išiel na posed. Ranná vychádzka nepripadala do úvahy, keďže spať som išiel o druhej v noci. Celú nedeľu lialo, všade stála voda a ja som len sledoval meteoradar, kedy to skončí. O pol siedmej som sedel na posede, fúkal taký vietor, že mi tiekli slzy, ale vytrvalo som čakal. O 19:46, presne ako v piatok, som v jačmeni oproti posedu zbadal niečo ako parožky, ale... Bol to on. Tentoraz nesmeroval z lesíka do jačmeňa, ale opačne. A postupne sa približoval k pásu porastenému kukuricou vysokou len 5cm. V ušiach som počul svoj tep, kardiológ by bol znepokojený. Hovorím si "dýchaj, dýchaj, kľud, kľud..." Keď už je isté, že srnec vystúpi na voľné priestranstvo, odisťujem, naťahujem napináčik a čakám. Tep počujem ešte zreteľnejšie, lebo prestáva fúkať. Srnec je zrazu vonku z jačmeňa, ale veľmi sa mu nepáči byť bez zákrytu. Márne čakám, kým zastane, musím ho pribrzdiť. Pískam, nič. Znova pískam, nič. Nuž čo, „obrechám“ ho. Za iných okolností mi to ide celkom dobre, ale v návale adrenalínu vydávam dosť neprirodzený a hlasný zvuk. Srnec okamžite stojí a tým jedným neprekrytým okom ma pozoruje. V puškohľade vidím, ako má všetky svaly napnuté a chystá sa vyraziť dopredu. Ja sa medzitým snažím umiestniť zásah trochu ďalej za lopatku, aby som potom mohol dať vyrobiť nepoškodený preparát. (Áno, aj takéto myšlienky prichádzali) Srnec sa snaží rozbehnúť a vtedy stláčam spúšť. Srnec značí zásah miernym pokľaknutím, aspoň dúfam, a rozbieha sa do agáčiny. Nebeží rýchlo, ani pomaly, beží presne tak, ako keď ma v piatok zavetril. Tá parochňa ho obmedzuje, nevidí kvôli nej, je ťažká... Čo ak som ho netrafil? Typický zvuk zásahu som nepočul, a to ma znervózňuje. Počul som len trieštivý zvuk a potom šuchnutie strely, keď vletela do jačmeňa za srncom. Oblieva ma studený pot, bez prebitia dostávam srnca do zorného poľa puľkohľadu 2m pred skokom do lesíka a vidím červený fľak za lopatkou. Iskierka nádeje... Cigaretka naozaj na 2 ťahy a už leziem z posedu. 120m od posedu vidím farbu na burine, púšťam sa po nej. Vchádzam do lesíka, tam už je riedky porast a farba nikde. Vraciam sa späť, naberám nový smer a po chvíli ho vidím ležať v priehlbine... Pocit je to neopísateľný. Snímam klobúk z hlavy, pristupujem k srncovi a až teraz som si istý, že je to skutočné a nahlas ďakujem Diane. Dávam mu posledný hryz, zálomok si dávam za klobúk a opatrne ho vyťahujem na pole. V lúčoch zapadajúceho slnka je to nádhera. Škoda, že tu som sám a nemá ma kto odfotiť s týmto raritným úlovkom. Detailnejšie foto trofeje pridám do komentárov. P.S.: Čo sa týka prezentácie úlovku: S úlovkom som sa mohol nechať odfotiť až doma, medzitým som mu 2x vrátil vypadnutý posledný hryz, ale tretíkrát mu vypadol pred fotením a to som si všimol, až keď bolo neskoro. Vonku celý deň pršalo, a preto som sa neodvážil ani naňho položiť zbraň a tak ho odfotiť, všade bolo blato po kolená. K autu som ho ťahal viac ako pol kilometra, pričom som sa snažil nezablatiť trofej. Siahol som si na dno svojich fyzických aj psychických síl, tak mi to prosím odpustite. zobraziť celý popis