popis: Ruja je obdobie, kedy v našom združení lovia viac menej iba poľovní hostia a jubilanti. Tento rok som nebol jubilantom, tak mi jelenia sezóna začala až v polovici októbra. Hostia a jubilanti sa činili. Z jeleňov zostalo len pár jednotiek ...Ruja je obdobie, kedy v našom združení lovia viac menej iba poľovní hostia a jubilanti. Tento rok som nebol jubilantom, tak mi jelenia sezóna začala až v polovici októbra. Hostia a jubilanti sa činili. Z jeleňov zostalo len pár jednotiek a jedna dvojka. Dvojku vyriešila dopravná nehoda, takže zostali len jednotky a holá. V lete a začiatkom jesene sa pod Dielom ukazovali slabé šestáčiky a aj jedlý špicer by sa našiel. Pár vychádzok som preto skúšal šťastie na jelienka práve pod Dielom. Nedarilo sa. „Pali nešpekulujme, najprv si streľme niečo na podiel a potom budeme naháňať jeleňa“, prakticky sa na problém pozerá Miro po niekoľkých neúspešných vychádzkach. Mal pravdu a tak som zmenil taktiku a aj lokalitu. Na Nivách sme pár krát natrafili na čriedu holej, ale zaťahovala zavčasu a vychádzala až po tme. Nedarilo sa mi ani tu. Tak sme skúsili Drozdovo. Pri návrate z jednej večernej vychádzky nám pod Drozdovom cestu skrížila črieda vysokej. Vedúca jelenica nás však zbadala a pár krát brechla. Jasný signál pre čriedu. „Tu by sa veru oplatilo večer počkať“, dumá Miro. A tak sme sa dohodli, že najbližšiu večernú postriežku absolvujeme tu. V sobotu ma z poobednej siesty prebral telefón, „Vystrihal som krík pod Drozdovom a aj som spravil kryt z čečiny, neposedíme večer?“ „Neskoro voláš, už som so susedom podebatoval, dnes sa už nedá, ale zajtra môžeme vybehnúť“, dohadujem poľovačku. Debatovať so susedom sa nasucho nedá. V nedeľu podvečer, ešte za svetla, sme sa vnorili do kríka za starou jabloňou. Miro si dal záležať. Z krytu nám bolo vidno iba hlavy a flinta sa pri streľbe dala oprieť o kmeň jablone a ani vietor nás nemohol zradiť. Dobrá pozícia, zostávalo už iba čakať. Ako býva zvykom, vytiahol som hallsky a čakanie sme si krátili cmúľaním. Mentol kvalitne roztiahne priedušky a tak človeku nehrozí odkašľanie. O pol piatej sme obaja počuli prasknúť konárik na okraji lesa. Pozreli sme sa na seba a obaja zobrali do rúk ďalekohľady. Vysoká nedala dlho na seba čakať. Jelenica, jelenča a šmolka vyšli ako prvé na lúku a začali sa popásať. „Skúsim šmolku“, šepkám Mirovi aby vedel ktorého kusa má sledovať. K výstrelu som sa však nedostal. Šmolka zatiahla za krík. Jelenica a jelenča boli otočené zadkom, takže ani toto nebolo na výstrel. „Počkám kým sa jelenča neotočí bokom a vystrelím po ňom“, korigujem pôvodné rozhodnutie. Čakanie sa mi zdalo večnosťou, už mi začala aj ruka tŕpnuť. Jelenča sa však nakoniec predsa len natočilo a ukázalo pravý bok. Po výstrele bolo jasne počuť plesknutie strely. Vedel som že strela zasiahla cieľ. Jelenča sa snažilo utekať za jelenicou, ale sily mu rapídne ubúdali. Urobilo malý oblúk a padlo. „No pozri aký je to krpec. Keď stálo na nohách sa javilo väčšie“, hodnotí po chvíli úlovok Miro. A má pravdu. Jelenča je v tele veľmi slabé, asi by malo problém prežiť zimu. Ach tie oči - kým som ja na plombe našiel správny dátum, Miro doniesol zálomky. Popriali sme si lovu zdar a chvíľu len tak mlčky postáli, počúvajúc vzďaľujúcu sa zver. Keďže sme chceli byť čo najskôr doma, fotografovanie sme v teréne vynechali. Pri vyvrhovaní som zistil dráhu strely. Vstrelný otvor bol na pravej strane na posledných rebrách a na výstrelnej strane strela škrabla lopatku. Jedna komora srdca bola odstrelená. Doma som do tmy vytiahol žienku, ktorá nám po dlhej dobe spravila spoločné foto i keď len také dvorové. Pohyb vo dvore neušiel ani susedovi a tak na lovu zdar sme si dali vo štvorici. Strieľal som strelou Norma Vulkán 11,7 g. na 70 m. Poškodenie zveriny bolo nepatrné. zobraziť celý popis