popis: V podstate všetky doterajšie vychádzky cez ruju sme s kamarátom Denisom trávili na Patrii. Denis ulovil dobrého jeleňa, za ktorým sme chodili skoro dva týždne predvčerom. Ja som v to isté ráno dobrého jeleňa pustil. Nezdal sa mi vek. T...V podstate všetky doterajšie vychádzky cez ruju sme s kamarátom Denisom trávili na Patrii. Denis ulovil dobrého jeleňa, za ktorým sme chodili skoro dva týždne predvčerom. Ja som v to isté ráno dobrého jeleňa pustil. Nezdal sa mi vek. Tak sme sa tam vybrali znovu, hádam ho uvidíme a viac hláv – viac rozumu. Dnes som autom som nešiel ja, ale Denis. Ale inak bolo všetko ako cez kopirák z predvčera. Znova zajac. „Neboj nič, to je dobré znamenie.“ Po tme sedíme na Patrii v aute: „Aj predvčerom fŕkalo, dnes dačo zvalíme“, smeje sa Denis. Rozvidnelo sa, berieme saky – paky a kráčame – koľkýkrát už – smerom k chodníku. Kdesi pred nami ručí jeleň. „To bude ten tvoj z predvčera“, prorokuje Denis. „No ako ideme?“ pýtam sa pred odbočkou na chodník, „Chodníkom, či cestou po hrebeni?“ „Poďme na chodník.“ „OK“, prikyvujem a stúpam pomaly z nohy na nohu. Ešte sme nedošli ani k prvej dolinke a pod nami na hrebeni už nejaký vyrevoval. Zastal som, počkáme. Jeleň ale reve na hrebienku, kde je to husté a kde sa k nemu nedostaneme. Zrazu nás zaujal lomoz vpravo nad nami. Pozerám, a hľa – jeleň, taký šestáčik sa bije so stromčekom. Nejako si nás nevšíma. Vietor máme dobrý. Jeleň pod nami sa ozýva stále z toho istého miesta. „Hádam pôjdeme ďalej, vzadu na konci chodníka reve a tam bol ten môj.“ „Dobre, poďme“, vraví Denis. Spravil som asi len päť krokov, keď sa zrazu ozvalo nahnevané zaručanie priamo pred nami. „Hybaj nazad“, šepkám Denisovi. „Vidíš ho?“ „Ja nie. A počkaj, už ho vidím.“ Objavil sa pred nami 12torák, taký max. 6 rokov. Ale hlas mal jak dobrá štvorka... Prišiel k šestáčikovi a začal vyrevovať. Malý sa tváril akože nič, len výhonky ohrýzal. „Sú jak dvaja teplý“, smejem sa. „Ale ten 12torák by mohol stiahnuť toho z toho nedostupného hrebienka k nám.“ „To je pravda.“ 12torák aj s mladým sú od nás hádam len zo 20 metrov. Ale vietor máme dobrý, tak nás neregistrujú. Ruja jak sa patrí. „Už vidím jelenice“, hlási Denis. „Vidíš aj jeleňa?“ „Ešte nie. Počkaj už ho vidím, kráča z hrebienka do dolinky jelenicami.“ To už ho pomedzi stromy vidím aj ja. „Má koruny na oboch stranách, ale vpravo nemá nadočník, nepravidelný 12torák, aj keď je to trojka, je to výrad“ šepkám Denisovi. Pár krát zareval a naši dvaja spoločníci sa pobrali preč. V duchu rozmýšľam: „Ten včera bol podstatne silnejší, ale čo, bol štvorka? Tento tu je v trofeji slabší, ale je to pekná trofej, krásne vybielené koruny, pomerne hrubý, a je tu. Večer máme ísť na Barno. Keď budeme mať s Denisom obaja ulovených jeleňov, na chate bude jak veselo. Áno, keď sa bude dať, strelím“, to všetko sa mi ženie hlavou. Jeleňa vidím pomedzi stromy, nie je dobre natočený, vystreliť sa nedá. Ešte do toho všetkého pomedzi stromy aj konáre z nich. Zrazu si jeleň čosi zmyslel, a normálne si ľahol. Jelenice sa pásli kúsok pod ním a on ležal. Hlavou k nám si porevoval až – klipli mu oči a zaspal! Ja puška v palici, opretá o strom, natiahnutá, len streliť. Ale čo, keď jeleň, spí a spí... „Však zlož tú pušku, stŕpnu ti ruky a potom sa ti bude zle strieľať“, vraví mi Denis. Má pravdu. Celé to spanie trvá hádam 20 minút. Zrazu jeleň dvíha zadok. „Milan už vstáva, ber pušku!“ Ja už na nič nečakám a puška je znova v palici. Jeleň jak ležal, tak vstal. Hlavou k nám a trocha šikmo. Jelenice sa začínajú poberať na hrebienok odkiaľ prišli. Jeleň sa trochu natočil odkryl komoru a mám pocit, že už dvíhal nohu, že ide preč. Kríž sedí. „Teraz alebo nikdy!“ To mi stihlo preblesknúť v myšlienkach, ale TOG už letel. V puškohľade som videl ako jeleň vykopol zadnými nohami a nič viac. Zmizol za stromami. Denis ma však tľapká po pleci: „Dobre je Milan, dostal!“ Ja mám však zmiešané pocity. Bojím sa, že sa jeleň pohol a že to chytil na „bandlochy“. Lomoz však trvá iba chvíľočku, jelenice zmizli a ostalo ticho... Fajčíme s Denisom pomyselnú cigaretu. Denis ma utvrdzuje v tom, že za stromami jeleň vykopol nohami a zvalilo ho tam do trávy. „OK, hádam tam bude“, prisviedčam nesmelo. Po príchode na nástrel ma čakalo to, čo som teda zažívať nechcel. Zápory síce poriadne, ale farby ani kvapka, ani striž, nič... „No do p....! On sa isto pohol a dostal to ma mäkko, preto farby nikde. Ho tu budeme hľadať do večera...“, smutne horekujem. „Tu musí niekde byť“, vraví Denis a púšťa sa v smere úteku. Ja smutný stojím na nástrele a snažím sa nájsť aspoň kúsok farby. Nepridáva mi ani to, že som nepočul udrieť guľu. Už sa mi to síce stalo, ale len na menších kusoch, keď som strieľal ma malú vzdialenosť. Teraz to však bolo odmeraných 130 metrov a bol to kus jeleňa. „Brenek“ mal udrieť. Farbu nenachádzam a pomaly sa ťahám za Denisom. Toho už ani nevidím. Robí kruh. Pomaly sa vracia nazad. Nemá nič. Obzerá ešte nohavice, či niekde v tej vysokej tráve a malinčí nepoutieral farbu. Nič. Smutne vyťahujem telefón a vravím, že nám treba psa. Volám Jarovi, ten však nedvíha... Martin vraví, že on s Izim príde, ale lepšie by bolo ísť s farbiarom. „Skús zavolať Lukášovi.“ „OK.“ Lukáš mi zodvihol hneď s tým, že sa vracia na Šuňavu a príde. „No dobre“, vravím Denisovi, „poďme hore, čo tu nastojíme.“ „Ku...a Milan ja tu cítim jeleňa“, Denis mi na to. „No hej, však tu ležal pol hodiny, je ho tu cítiť všade...“ Pomaly sa zberám na chodník. „Milan, ja idem ešte raz pozrieť. Či radšej nie, aby som neroznosil pachy?“ Nepovedal som mu nič. Prešlo asi len 15 sekúnd. „Milan! Milan!!“ „Čo? Hádam mi nechceš povedať, že ho vidíš?!?“ „Veď som Ti hovoril, že ho tu cítim!“ „Pánaboha, ta Ty si ho našiel s vysokým nosom! Dostaneš vysvedčenie o zložení predbežných farbiarskych skúšok:-)!!“ Tá radosť, čo ma zaplavila sa nedá hádam ani opísať. Treba to zažiť :-) zobraziť celý popis