popis: Žienka objednala letnú dovolenku už niekedy v januári. No a na potvoru trafila augustový spln. Lepšie povedané v deň splnu sme sa z dovolenky vracali. Po 1150 km šoférovania sme domov prišli pred polnocou a obidvaja sme boli vláčni ako v...Žienka objednala letnú dovolenku už niekedy v januári. No a na potvoru trafila augustový spln. Lepšie povedané v deň splnu sme sa z dovolenky vracali. Po 1150 km šoférovania sme domov prišli pred polnocou a obidvaja sme boli vláčni ako vypľuté rezance. Rýchla sprcha jeden dva na dobrú noc a hajde do postele. Na druhý deň, teda v piatok, som už nezaváhal. Mal som namierené na jačmenné pole pod Vápenkou. Pole nazvať jačmenným chcelo hodne fantázie. Bolo tu viac buriny ako jačmeňa. Miestami bol jačmeň pováľaný tak, že sa vytvárali holé miesta. Veril som, že už prezretý jačmeň objavili aj diviaky. Veď už by bolo aj načase. Od jari som diviaka videl iba raz, aj to bola svinka so siedmymi prasiatkami. Po nociach, keď sa nie a nie dočkať diviakov, som začínal vymýšľať modlitbičku k Diane. Patrónka naša milená dopraj mi uloviť diviaka. Pečené rebrá či kolená to pre mňa pochúťka veliká. Dianka vyslyš moju prosbičku veď mám rád aj pečenú krkovičku. Chrumkavé škvarky či podhrdlinu dokážem zhltnúť ako malinu. Srdce, pečienka, jazýček vykúzlim z nich jágeroček. Rodina si guláš pýta. Je jedno či je to pliecko a či kýta. Syna zas šťavnatý rezeň láka, Dopraj mi Dianka uloviť diviaka. Na súmraku sme s Mirom zasadli na naše stabilné miestečko. Chrbtom k rieke a štátnej ceste, čelom k poľu a lesu za ním. Niekoľko hodinové sedenie na trojnožke nie je veru pohodlné, tak som si doniesol starú, plastovo kovovú, stoličku s operadlom. Pred pár rokmi obnovovali nábytok v škôlke a ja som nezaváhal. Dve detské stoličky som zachránil pred odvozom na smetisko. Ak keď je pre vyše 100 kg chlapa detská sedačka malá, ale určite je pohodlnejšia ako trojnožka. Porozprával som Mirovi ako bolo na dovolenke, on mne kde čo videl, vycmúľali sme po jednej mentolke a potom len tak čumeli do poľa. Krátko po desiatej Miro spozornel. Niečo tmavé sa motá na okraji poľa. Spozornel som aj ja a našiel hlavu diviaka na protiľahlej strane poľa. „Je ich tam viac, videl som aj druhú hlavu“, referuje Miro. „Počkáme, či niečo vyjde na tie prázdne fľaky, nerád by som odvalil svinku“, šepkám Mirovi. A veruže jeden diviačik veľkosti lanštiaka sa na okraji vyššieho porastu objavil. Vzal som flintu, Uložil do trojnožky a zamieril. „Sú tam aj prasatá“, brzdí ma Miro. Odkladám flintu a beriem pozorovací ďalekohľad. Skutočne, neďaleko od diviačika sa motkalo zopár prasiatok. Na chvíľu sa pri prasiatkach ukázal aj väčší diviak, najskôr svinka, ale už bolo neskoro. Lanštiak zatiahol do buriniska a už sa neukázal. Pred polnocou sme to zabalili. „A dáme za jeden?, pokúša Miro. Veru dáme a prehodnotíme stratégiu“, ja mu na to. „Musíme ich dostať ďalej od tej buriny a bližšie k nám, skúsime ich oklamať ako vlani“, špekulujem o polnoci pri poháriku. V sobotu sme na miesto s nižším porastom rozsypali kukuricu. Poobede som sa dostal na reč so susedom a to bol v ten deň koniec poľovačky. Nemusel ma veru dlho lámať, rýchlo som podľahol. Aj tak som mal deficit spánku. V nedeľu sme opäť vyniesli nejakú kukuricu. Tá z predchádzajúceho dňa bola vyzbieraná. Pozreli sme sa z Mirom na seba a bolo jasné. Večer si ich počkáme. O pol deviatej sme zaujali pozíciu a čakali. Diviaky sa na poli objavili krátko po desiatej. Nechcelo sa im však na otvorené priestranstvo. Mesiac mal vyjsť o pol desiatej, ale kopce ho trochu pribrzdili. Nám to však nevadilo. Halogény na neďalekom ihrisku boli asi prisilné a tak ich niekto trochu natočil. Pole bolo osvetlené, ako keď je v čase splnu mesiac uprostred oblohy. Mesiac sa spoza kopcov vygúľal až pred jedenástou. Akoby na to čakali diviaky. Pomaly sa začali vyťahovať na kukuricu. Najprv jeden lanštiak, potom druhý. Svinka s prasiatkami bola opatrnejšia a popásala sa obďaleč v hustejšom poraste. Springfield som už mal uložený v streleckej palici. Stačilo počkať, kým sa jeden z lanštiakov správne nenatočí. „Strieľam po tom vpravo“, šepkám Mirovi, ukladám bodku do miest kde by malo byť oko a stláčam spúšť. Plesknutie strely bolo evidentné, čiže som diviačika trafil. „Tak ako, leží“, kladiem obligátnu otázku Mirovi. „Ja ti neviem, nevidím ho“, referuje Miro. Odložil ďalekohľad a pozerá na hodinky. „Strieľal si presne o jedenástej“, dodáva. Ja som vymenil puškohľad za ďalekohľad a skúmam miesto, kde by mal byť diviak. Zazdalo sa mi, že som zaregistroval pohyb. „Poďme ho skontrolovať, ak treba dostrelíme ho“, prebíjam flintu a vykračujem do poľa. Diviak po rane padol do koľaje a kryla ho aj zelina, preto ho nebolo dobre vidno. Keď sme k nemu prišli, zaregistrovali sme dva tri trhané pohyby zadných nôh a diviak zhasol. Popriali sme si lovu zdar a každý sa pobral za svojim. Ja po auto, Miro po zálomky. Pri svetlách Nivy sme chcel spraviť pár fotiek, ale technika zlyhala. Došla baterka vo fotoaparáte. Preto je fotka len taká dvorová. Výstrel padol 2300 hod.. Strela Norma Vulkán 11,7 g. Strela vnikla do hlavy diviaka tesne nad okom. Keďže mal zohnutú hlavu, strela pokračovala do chrbtice. Na moje veľké prekvapenie som plášť strely našiel v rebrách. Jadro strely sa úplne oddelilo. Jeden fragment strely natrhol ešte aj srdce. Zranenia boli teda skutočne nezlučiteľné so životom. zobraziť celý popis