popis: Slnko, už bolo na môj vkus pomerne vysoko, keď pomaly kráčam poľnou cestou za dedinou na jednu zo svojich tohtoročných vychádzok do terénu. Chladné septembrové ráno, čas jelenej lásky a na krku nový fotoaparát sú pre mňa dostatočn...Slnko, už bolo na môj vkus pomerne vysoko, keď pomaly kráčam poľnou cestou za dedinou na jednu zo svojich tohtoročných vychádzok do terénu. Chladné septembrové ráno, čas jelenej lásky a na krku nový fotoaparát sú pre mňa dostatočnou motiváciou, aby som v čase pracovného voľna nesedel len tak doma ale sa aspoň pokúsil dostať pred objektív nejakého roztúženého paroháča. Moje prvé kroky smerujú k lucernovému poľu, odkiaľ bolo predošlú noc počuť hneď niekoľko trubačov. Pomaly z nohy na nohu sa blížim k horizontu za ktorým je spomínaný lán lucerny. Na toto obdobie neobvyklé priam až neskutočné ticho ale neveští pre mňa nič dobré. Zrejme už je neskoro. Vykuknem spoza terénu a na moje prekvapenie na kraji poľa stojí jeleň. V ďalekohľade rozoznávam mladého osmoráka, ktorý nervózne hľadí do jelšovo- vŕbového zárastu potoka. Tak žeby predsa, ešte niečo stihnem? Postupne za jeleňom vytiahli do poľa ešte tri jelienčatá, ktoré sa začali pokojne pásť na orosenej lucerne. Osmorák sa pri nich správal presne tak ako keď starý dominantný jeleň dozerá na svoju čriedu jeleníc. Sem- tam niektoré štuchol parohami a keď sa niektoré čo i l en trochu vzdialilo vrátil ho späť k ostatným. Takto som ich sledoval hádam aj dobrú trištvrte hodinu až mojím nedopatrením (snažil som sa dostať čo najbližšie na fotenie) odhalili moju prítomnosť a stratili sa v neďalekom lese. Zostal som na mieste ešte pár minút no široko-ďaleko okrem tejto omladiny nebolo nič. Usúdil som, že v noci tu bolo zrejme veselo a staršie jedince odstavili mládež zo svojich milostných hier. Pohľad na jeleniu mlaď ma síce potešil no znamenalo to pre mňa len to, že hlavní aktéri už dávno opustili svoju scénu. Nevadí. Vietor z doliny je priaznivý a kedže voľna popri práci je málo rozhodol som sa neplytvať časom ale ísť horám v ústrety, či ešte niekde stihnem alebo aspoň započujem jelenie spevy lásky. Kráčam po lesnej ceste bokom doliny no okrem páru srnčej som nič nevidel. Všetko sa ale mení keď sa blížim k záveru dolinky. Konečne niekde v diaľke pod hrebeňom započujem slabé jelenie zatrúbenie. Už som ani nedúfal. Idem smerom za jeleňom no ako keby naschvál cesta končí a strieda ju len akýsi úzky neudržiavaný chodníček, ktorý tiež onedlho končí a ja len s námahou prekonávam neľahký terén, plní skál, konárov a hromady suchého lístia. Nech robím, čo robím chvíľami mám pocit, že kráčam po lese ako stádo koní. Teší ma len fakt, že jeleň už ručí niekde nablízku a vietor už ani len nemôže byť lepší. Po niekoľkých minútach napriek všetkému ma od jeleňa delí už len malý hrebienok. Ak sa dostanem na vrchol budem mať všetko ako na dlani. Chýba už len necelých 30 metrov, keď v lese nastáva ticho. Čo sa deje, čo sa stalo? Pýtam sa sám seba. Zacítiť ma hádam nemohol maximálne ma mohol počuť. Spravím ešte pár krokov a v tom mi napadlo, že ak ma jeleň necíti ale počuje, možno sa príde sám presvedčiť, či ho nechce náhodou prekvapiť nejaký iný jeleň. Ešte ani nestihla myšlienka poriadne odísť, keď neďaleko praskne halúzka. Rýchlo hľadám čo najhrubší strom ako kryt a čakám čo sa bude diať. Netrvá dlho a spoza hrebeňa sa vynára silueta mladého štrnástoráka. Snažím sa čo najviac využiť blízkosť tohto majestátneho tvora a neprestávam stláčať spúšť na foťáku. Zvuk uzávierky ho ale po chvíli zneistie a ako prišiel tak aj s pýchou hodnou kráľa našich lesov odchádza za hrebeň. S dobrým pocitom opatrne vycúvam z miesta stretnutia a neustále pozerám zábery či sa aspoň niektoré podarili. Vyzerá to celkom sľubne a ja si konečne z hôr neodnášam len zážitky ale aj niečo viac, v podobe fotiek ktoré mi budú pripomínať stretnutie so zvedavým jeleňom. zobraziť celý popis