popis: Ráno som sa rozhodol pre miesto kadiaľ sa diviaky zvyknú vracať z pšenice. Rozľahlá-dávno pokosená lúka s pekným posedom. Na ten som zasadol. Pomali sa začalo rozvidnievať. Najskôr pozorujem líšku s odrasteným dorastom, keď v tom od...Ráno som sa rozhodol pre miesto kadiaľ sa diviaky zvyknú vracať z pšenice. Rozľahlá-dávno pokosená lúka s pekným posedom. Na ten som zasadol. Pomali sa začalo rozvidnievať. Najskôr pozorujem líšku s odrasteným dorastom, keď v tom odspodu vytiahol do lúky osamotený-neveľký diviak. Pripravil som si kozlicu a keď bol kanček asi na 120 metrov pískol som. Len tak zľahka. Diviak zasekol,kríž tesne za lopatku-bác. No do kelu. Lanštiačik nepadá,ale beží ozlomkrky nazad.Dobrých 150 metrov prebehol až mi zmizol v kroví. Ešte sa mi zazdalo že si vyberá vchod kadiaľ doň vkĺzne. To nebolo dobré znamenie. Na nástrele,ani v únikovej dráhe som nenašiel žiadnu farbu. Skormútený kráčam k autu po psa. Veľké nádeje som tomu nedával,ale preveríme to ešte. Máme čas. Na predpokladanom nástrele začal Cézar evidentne javiť záujem o stopu. Po chvíli sme našli aj striekanec farby. Ój ha. To už som ožil aj ja. Cez lúku sme doslova preleteli a pri vchode do hustého púšťam Cézara na voľno. Netrvá to dlho. Najskôr začujem hrdelné zavrčanie. Následne zaznieva horou krásne hlásenie. Kanček už bol zhasnutý. Aké pocity človekom v tom momente lomcujú netreba opisovať. Kto chová psa pozná to. A kto nie,učite si vie predstaviť. Opäť sa raz potvrdilo,že každú aj zdanlivo chybenú ranu treba podľa možnosti vždy preveriť zo psom. A ja ešte raz aj takto Cézarkovi ďakujem. zobraziť celý popis