popis: Po krásnej polo slnečnej polo burkovej nedeli sa opäť vydávam do domáceho revíru. Počasie po búrke je priam ideálne na večernú postriežku. Oco sa ma pýta, či ho zoberiem.Hovorím mu jasné, pobyt v prírode nikdy neublíži. Vyráža...Po krásnej polo slnečnej polo burkovej nedeli sa opäť vydávam do domáceho revíru. Počasie po búrke je priam ideálne na večernú postriežku. Oco sa ma pýta, či ho zoberiem.Hovorím mu jasné, pobyt v prírode nikdy neublíži. Vyrážame pred pol 8 s domnenim že už konečne strelim srnca ktorého mám napísaného v povolenke. Otcovho samuraia odparkujem neďaleko slnečnicového poľa, z ktorej väčšina už nahodila svoje krásne sýto žlté kvety. Vyberáme sa smerom na poľovnícke políčko kde je zasiaty ovos. Ešte je zelený, hovorím si mohol by prísť vytúžený srnec, ktorého mam vyhliadnuteho už od jari. Po krátkej prechádzke si sadáme na lavičku ktora sa týči na okraji asi hektároveho políčka ovsu. Je vidieť že zveri oves chutí,kvôli vyvalanym okoliciam v ňom. Nesedíme dlho a pozorujem ako z malinčia vychádza srnčie. Pozriem do ďalekohľadu a to srna so srnčatom prišla na večernú pašu. Aspoň bolo na čo pozerať. Slnko postupne zaslo za obzor, vytuzeny srnec neprišiel, a tak nezostalo nič iné ako počkať ci sa nejaký čierny rytier neukáže. Už sme sa chceli pobrat domov na chladeny tekutý chlebik, keď počúvame ako v neďalekej slnečnica srncovi sa niečo nepáči. Vydáva svoje povestne bäkanie ako by zachripnuty vlčiak štekal. Hovorim si ešte počkáme, niečo sa možno ukáže. Netrva dlho a oproti v jarku počujem poknutie haluzky. S naprotivnej strany, políčka už počuť ako si diviak pochutnava na šťavnatom ovsi. Nie je však kvôli porastu nič vidno. Šero sa už pomaly premieňa na tmu a tak si hovorím rýchlo poďte bližšie inak už ani moja Meopta nebude schopná preniesť pohyb diviaka do môjho oka. Mame však šťastie, diviaky sa presúvajú smerom ku mne a už pozurujem jedného bokom ako schadza po kolaji smerom k lavičke. Nečakám, rýchlo odistujem kým je ešte aspoň trocha vidno a svietiacu bodku umiestňujem na prednú časť diviaka. Stláčam spúšť, po kopaniciach počuť ako výstrel narušil kľudný nedeľný večer, ale opäť nastane ticho. Počujem ako sa diviak pomaly uberá do diviačieho raja. Oco len pozerá co sa deje, mysliac si ze moja rana išlo mimo, pretože nepočul povestne capnutie. Ja mu hovorím ze diviak to ma spočítané. Ešte chvíľku počkáme, schádzame z rebríka a uberáme sa asi 70 m smerom do ovsa. Diviaka nebolo problém najst kvôli kolaji ktorá mi ukazovala kde sa vydať. Snimam z hlavy klobúk, vkladám do zveraka posledný hryz a otec mi potriasa pravicou so slovami Lovu zdar! Nasledovala fotka a označenie plombou. Jedna sa asi o 40 kg lanštiaka, ktorý ešte ani nie je podľa zubov lanštiak ale prasa narodené niekedy ku koncu leta. Ďakujem ti Diana a svätý Hubert za ďalší skvelý zážitok aj za to, že môj otec sa mohol tohto zážitku zúčastniť. Určite na to ešte dlho budeme spomínať. zobraziť celý popis