popis: Tento rok na Liptove zarodili jablone ako už dávno nie. Ako začali jabĺčka dozrievať, mnohí známi ma oslovili, či nechcem prebytky vyviezť zveri. Nezaváhal som a chodil som po záhradách zbierať padavky. Kamarát Miro samozrejme nezaváh...Tento rok na Liptove zarodili jablone ako už dávno nie. Ako začali jabĺčka dozrievať, mnohí známi ma oslovili, či nechcem prebytky vyviezť zveri. Nezaváhal som a chodil som po záhradách zbierať padavky. Kamarát Miro samozrejme nezaváhal a chodil so mnou. Takto sme vyviezli na lúku na Nivách v priebehu októbra viac ako 20 vriec jabĺk. Keď pokosili kukurice, prihodili sme aj nejaké to vrecko zabudnutých kukuričných klasov. Pravidelne tam chodila črieda vysokej a vyvezené jablká v priebehu noci dokázala zlikvidovať. Októbrový spln nezačal dobre. Veterno a daždivo bolo každý deň. Ale dva dni po splne sa poobede oblačnosť trochu pretrhala. „Neposadíme sa dnes na posed?“, skúša ma Miro pri vysýpaní jabĺk na vnadisko a ukazuje mi stopy diviakov. Nebolo ma treba dva krát prehovárať. „Slnko zapadá o šiestej, tak príď ku mne o pol siedmej“, dohadujem večernú poľovačku. Na posed nám to trvalo desať minút. Nesedeli sme ani štvrť hodiny a opačnou stranou lúky prebehlo osem diviakov. Mali to namierené do ďateliny, ktorá je osiata na poli za posedom. „Keď sa napasú, určite prídu na jabĺčka“, hundre si Miro popod nos a vyberá z ruksaku molitanový valček. Prešla hodina a aj druhá a diviaky sa nie a nie ukázať. Popred posed nám prešiel slabý jeleň, kúsok ďalej vypáslo ďalších šesť kusov vysokej. O pol jedenástej z ďateliny vybehol neďaleko posedu diviak, ale bol taký rýchly, že som ani flintu nestihol zdvihnúť. „Toto je prvý, ešte by malo vyjsť sedem kusov“, šepkám Mirovi. „Alebo posledný a ostatné prešli dolinkou do Sakalášova“, stresuje Miro. Obidvaja sme sa mýlili. Za chvíľu sa osem diviakov pobralo späť do lesa, ale tadiaľ ako prišli. Jablká ich akosi nezaujímali. Na naše prekvapenie vyšlo z lesa ďalších päť diviakov. Oblúkom sa dve čriedy vyhli a osem diviakov sa začalo uberať smerom k posedu. Molitanový valček som dal do okna, pripravil flintu a čakal, kým sa dostanú na dobrú ranu. Vo vzdialenosti asi 60 m, som flintu odistil, natiahol napináčik a zapol svetelnú bodku. Bodka však nesvietila. Preklikal som na silnejšiu intenzitu a zasa nič. Chytila ma panika. „Kde by mohla byť chyba, baterka je skoro nová, takmer som ju nepoužíval?“, dumám. Napadlo ma odskrutkovať kryt baterky a znovu ho zaskrutkovať. Pomohlo a bodka sa rozsvietila. Diviaky sa však medzičasom vzdialili mimo istú ranu. Aj v tej tme sa dal vytušiť Mirov sklamaný pohľad. „Počkáme na druhú partiu“, kresá iskierku nádeje Miro. Päť diviakov nešlo na ďatelinu, ale popásajúc sa, si to oblúkom namierili k jablkám. „Tie tu nie sú prvý krát, tie o jablkách vedia“, ožíva Miro. „Nie je tam nejaký svetlý kus?“, hľadiac do ďalekohľadu sledujem približujúcu sa čriedu. Aj Miro si všimol odlišnú farbu jedného diviaka. Keď prišli bližšie sme rozoznali nie päť diviakov, ale šesť. Urastená svinka, tri prasiatka a dva lanštiaky. Jeden bol výrazne svetlejší. V mrakoch sa objavila diera a mesiac potvrdil náš predpoklad. Jeden lanštiak bol albínom. Dokonca aj jedno prasiatko malo na sebe svetlé škvrny, ale podstatne menej ako lanštiak. Jablká boli vysypané vo vzdialenosti 40 m. „No ako Miro, strieľam na komoru, alebo skúsim za uško?“, pýtam radu. „Hádam to daj na komoru, škoda by bola aby nám ušiel“, volí istotu. Diviaky sa začali kŕmiť a ja som začal mieriť. Tento krát svetelná bodka neštrajkovala a pekne sa rozsvietila na prvý krát. Albín bol celú dobu prekrytý druhým lanštiakom a keď sa trochu odokryl, tak bol otočený buď zadkom, alebo hlavou. Pod flintou molitanový valček, ja opretý o stenu posedu. Pozícia stabilná, bodka sa ani nepohla z miesta kde som zamieril. „Ja ho dám za uško“, rozhodol som sa. Miro ani nemukol a s ďalekohľadom prilepeným k očiam sledoval ako to dopadne. Druhý lanštiak sa pobral bokom a albín zostal osamotený, ale postavený mierne šikmo otočený hlavou k posedu. Nuž som zamieril na oko a vystrelil. Rýchlo som prebil a opäť zamieril. V puškohľade som videl ležať albína a pri ňom nechápavo stála svinka s ostatnou rodinkou. Neochotne sa pomaly pobrali do lesa. Po chvíli sme sa pobrali k diviakovi aj my. Bolo isté, že tento diviak už nikam neodbehne. „Ty priprav zálomky, ja idem po auto“, rozdeľujem úlohy. Keď som po pár minútach došiel s autom, diviačia rodinka sa ešte popásala na opačnej strane lúky. Miro symbolicky použil na posledný hryz jabĺčko. Zálomky boli z takmer opadaného javorca. Lanšiak bol vlastne svinka. Strela vnikla do hlavy tesne nad ľavým očnicovým oblúkom a vyšla von tesne pod pravým uchom. Za svojej poľovníckej kariéry som ulovil prvého albína a bol to symbolicky môj päťdesiaty ulovený diviak. Diana si to pekne načasovala, za čo jej vzdávam hold. Lovu zdar. zobraziť celý popis