názov: Keď vetrík pomôže
autor: astronom
ID fotky: 340741
pridané: 8.10. 2018
počet zobrazení: 1 508
počet hlasov: 70
kategória: úlovky (SR, ČR)
dátum: 27.09.2018
miesto: Liptov
zbraň: ZKK 600
kaliber: 30-06
strelivo: Norma Vulkán 11,7g
optika: MeoStar R1 7x56RD
vzdialenosť: 25m
zobraziť EXIF
Značka: Hewlett-Packard
Model: HP PhotoSmart R607 (V01.00)
Expozičný čas: 1666/100000
Clonové číslo: 260/100
ISO: 100
Ohnisková vzdialenosť: 580/100
popis: Počas jednej rannej augustovej vychádzky sme zablúdili s kamarátom Mirom nad Východovú. Našej pozornosti neušli drobné jamky, ktoré robí jazvec pri vyrývaní hľúz či korienkov rastlín. „Tu si musíme prísť posedieť cez septembrov...Počas jednej rannej augustovej vychádzky sme zablúdili s kamarátom Mirom nad Východovú. Našej pozornosti neušli drobné jamky, ktoré robí jazvec pri vyrývaní hľúz či korienkov rastlín. „Tu si musíme prísť posedieť cez septembrový spln“, kuje plány do blízkej budúcnosti Miro. Už niekoľko rokov si mladší brat vyberie dovolenku na čas jelenej ruje. Tak som ho zobral do lokality, kde bola vysoká pravdepodobnosť dostať sa priamo do deja. Lokalita nesklamala. Zažili sme nádhernú a hlasitú ruju s pózovaním viacerých jeleňov ako aj jeden súboj. Preto sa mi prvá príležitosť na nočnú poľovačku na jazveca vyskytla až v predposledný deň splnového obdobia. S Mirom sme boli predbežne dohodnutí na ôsmu hodinu. Poľovník mieni študujúci syn mení, „Oco, škola mi končí o šiestej. Kamarát ma zvezie do Bystrice, ale odtiaľ nemám prípoj domov, neprídeš po mňa? No nechaj syna v štichu. Tak som Mirovi zavolal, že plány rušíme, a ak by som náhodou prišiel v nejakom rozumnom čase, dám mu vedieť. Odvoz sa pretiahol do štvrť na desať. Len tak, pre istotu, som zavolal Mirovi, či ešte nespí. „Ja som už oblečený a čakám kedy zavoláš“, Miro mi hneď na to. Nuž som aj ja rýchlo na seba nahádzal poľovnícke veci a o desiatej sme už boli v revíri.
Mesiac sa schovával za veľký mrak, ale veril som, že pofukujúci vetrík pomôže a riedke mračná rozfúka. Ledva sme vystúpili z auta už sme zbadali na lúke pred nami pohybovať sa dva tmavé fľaky. „Nie sú to diviaky?“, skúša Miro. „Na diviaky je to malé“, ja mu na to. „Tak sú to jazvece“, nedá sa. Po chvíli sa mračná posunuli a vyšiel mesiac. Celkom slušne osvetlil siluety fľakov. „Veď to má dlhé chvosty, jazvece také nemajú, to sú líšky“, chladím Mirove prvotné nadšenie. „Aj stavy líšok treba znižovať“, s vidinou lovu ma nahovára Miro. Ale to nemusí. U mňa má líška vždy prednosť. Veď miznúcej drobnej zveri treba aj takto pomáhať. Postáli sme v tieni starého smreka čakajúc či sa líšky nepriblížia na dostrel. Nedočkali sme sa. Skupina podgurážených adolescentov húkajúc sa presúvala po neďalekej poľnej ceste, čo sa líškam veľmi nevidelo. Zmizli v blízkom kroví.
„Tí to poriadne preplašili, hodnú chvíľu sa tu nič neukáže. Poďme pozrieť na Stráň, tá je za hrebienkom, tých ožranov tam nemuselo byť počuť“, tlmí v sebe Miro hnev. Presun nám netrval dlho a veru že sme dobre urobili. Hluk tým smerom asi ozaj neprenikol, lebo na otvorenom priestranstve za hrebienkom si jazvec zháňal potravu. Bolo to však dosť ďaleko. Na 150 m som si na pohybujúceho sa jazveca netrúfal vystreliť. Na lúke boli dva stĺpy vysokého napätia, a aj pár drobných kríkov sa tam vyskytovalo. Nuž som začal približovací manéver. V prevej chvíli som si však neuvedomil, že, elektrikári popod vysoké napätie vypilovali nálety kríkov. Moje prvé tri kroky sprevádzal celkom slušný praskot suchých konárikov. Opäť mi pomohol vetrík a praskavé zvuky odvial od uší jazveca. Za prvým stĺpom som chvíľu postál, kým sa jazvec nedostane za krík. K druhému stĺpu som sa prepracoval vcelku potichu. Ale aj tak to ešte nebola dobrá pozícia. Postupujúci jazvec sa čiastočne schovával za okraj medze. Medzi nami sa nachádzala ešte jedna skupinka malých kríkov. Presun opäť dopadol na výbornú. Zakľakol som, pripravil flintu a čakal, kedy sa jazvec ukáže na lúčke podo mnou. Netrvalo to dlho a mal som ho v plnej kráse na 25 m. V mesačnom svite sa strieborne trblietal jeho zimný kožúšok. Len akosi nechcel postáť. Už som chcel na neho vystreliť v pohybe, ale v vnútorný hlas mi pošepkal „Neunáhli sa, veď on postojí“. Počúvol som a počkal. Jazvec zavoňal chutný korienok, alebo nejakú pandravu, zohol hlavu k zemi a zastal. Po výstrele so springfielda jazvec neurobil ani krok. Strela mu do tela vnikla tesne za lopatkou. Verím tomu, že si ani neuvedomil čo sa stalo ..........
Výstrel padol o 2310 hod. a ulovený jazvec vážil 14 kg. Dva litre masti budú dobrou prevenciou a aj liekom na prípadné zimné prechladnutia. zobraziť celý popis