popis: V sobotu som doprevdázal otca na poľovačku.. V sobotu som išiel do revíru s človekom, ktorí ma naučil milovať prírodu, vážiť si zver, priviedol ma k poľovníctvu a ku kynológií, ktoré sa stali mojím životným štýlom. Sobotň...V sobotu som doprevdázal otca na poľovačku.. V sobotu som išiel do revíru s človekom, ktorí ma naučil milovať prírodu, vážiť si zver, priviedol ma k poľovníctvu a ku kynológií, ktoré sa stali mojím životným štýlom. Sobotňajší podvečer, jasná obloha a mesiac, ktorí pomaly vystrkoval ''rožky'', boli predzvesťou peknej postriežky. Diviaky chodili napriek veľkej frekvencí hubárov takmer pravidelne a tak sme sa s otcom chystali na mrazivú noc. O 20tej sme už v tichosti kráčali k posedu. S padajúcou tmou sa akoby naše zmysli znásobovali..Keď sme sa na posede usadili, kraj lesa a cestu sme mali ako pod lampou. Smreky hádzali dlhé tiene a my sme s napatím načúvali prebúdzajúcemu lesu. Kde tu v tráve zašuchotala myška, zahúkala sova, či vzduchom preletel netopier. Stále viac a častejšie vzbudzovali moju pozornosť zvuky, ktoré túto harmóniu narúšali..občasné šuchnutie, prasknutie vetvičky, či zafunenie. Zvuky sa približovali, vzďalovali, približovali,zmizli... Začul som pomalé praskanie jabĺk a prežúvanie, no nič sme nevideli. Odrazu ako duch sa zjavil tieň..Diviak. Starý známi. Dodržal aj čas takmer na minútu. Chvíľu sme ho sledovali so zatajeným dychom, no otec ho sleduje už v puškohľade. Nestojí ideálne a tak čakáme. Tých pár sekúnd mi pripradalo ako vačšnosť, no otec ma upozorňuje, že... 20:45 preletela tmou guľka. Diviak značí miernym zhrbením a vyráža dopredu ako guľový blesk. V tom trysku bral a lámal všetko čo mu stálo v ceste. Po chvíľe nastáva hrobové ticho. Tušiac úspech si dávame hoc obaja nefajčiari čas na tú jednu potrebnú cigaretku. Balíme veci, zliezame z posedu a ideme na nástrel. Na nástrele nenachádzame nič..Ani kvapka farby, či zápory. V družnej debate ideme k autu, rozoberáme priebeh lovu a obaja sa navzájom utešujeme že guľka isto neminula svoj cieľ. Hoci s istotou to nemôžeme vedieť. Doma nás vítajú psy, len Vero spí vo svojom kresle. Keď vidí že prebaľujem batoh, beriem farbiarsky remeň a GPSku, razom ožije..chodí po kuchyni ako lev v klietke, skáče a kňučí. Ukľudnem ho a hovorím že má ešte čas. Za necelú hodinu sedíme v aute už aj s Verom a vraciame sa na nástrel. Predstopový rituál je po tme trošku neohrabaný, no Vero už má krku farbiarsky aj GPS obojok a na rukách ho nesiem na miesto nástrelu. Pokladám ho na zem a on po prvom nasatí vzduchu nepotrebuje ani povel. Robí niekoľko kolečiek a vydáva sa v smere úniku diviaka. Pomaly, s istotou..keď na ňom spozorujem aj dávku opatrnosti a rešpektu, viem že sme blízko. Vero nepovoľuje a vo svetle bateriek nás privádza k už zhasnutému diviakovi. Dvojročný kanček strelený zo šikma na komoru, keď strela zasiahla pľúca aj pečeň neodišiel ďaleko, no bez Vera by sme ho nenašli. Vero má ďalší pomyselný zárez na pažbe úspechov a môj otec, hoci čoskoro oslávi životné jubileum má zárez prvý. Je to jeho prvý ulovený diviak v živote. Vytiahnuť kus na cestu, naložiť na auto je hračka, červená práca by bola rutinou..keby ju nerobil na čiernom rytierovi prvý krát :) Bol to pre mňa neopísateľný moment. Podávať otcovi zálomok nad jeho prvým diviakom, potriasť mu pravicou a zaželať úprimné Lovu zdar! zobraziť celý popis