popis: Pšenica na poli pod Vápenkou redla navidomoči. Jedného diviačika som už na tom poli ulovil, ale zjavne to bolo málo. „Opáčime ešte raz pšenicu“ – volám Mirovi. „Mali by sme, tie diviaky tam niekde musia byť zaľahnuté“, potvrd...Pšenica na poli pod Vápenkou redla navidomoči. Jedného diviačika som už na tom poli ulovil, ale zjavne to bolo málo. „Opáčime ešte raz pšenicu“ – volám Mirovi. „Mali by sme, tie diviaky tam niekde musia byť zaľahnuté“, potvrdzuje Miro môj predpoklad. No a tak sme sa vybrali na skusy opäť do Jánovej doliny. O siedmej sme odstavili auto na neďaleko vápenky a pobrali sa hore kopcom poľnou cestou. Zakrátko ma pribrzdil šuchot v kroví. „To sú len vrabce“, počujem šepot spoza chrbta. „Veru nie, to sú kroky zveri“, nedám sa a načúvam, kam tie kroky smerujú. Nemusel som dlho čakať. Lanštiak vybehol na cestu priamo pred nás. Prebehol na druhú stranu a zastal sledujúc dvoch votrelcov. Flintu som hodil do pleca, ale to sa už diviak otočil a rozbehol sa späť do húštiny. Potiahol som bodku puškohľadu s hlavou diviaka a keď bol tesne pred húštinou som vystrelil. Diviak sa skryť nestihol, strela bola rýchlejšia. V momente výstrelu sme začuli lomoz z obidvoch strán cesty. „Takto rýchlo a za vidna sme diviaka ešte neulovili“, uškŕňa sa Miro. Veď bolo iba štvrť na osem. Urobili sme fotodokumentáciu a uložili diviaka na okraj cesty. „Do tmy je ešte ďaleko, obídeme zhora húštinu, možno ešte na nejakého natrafíme“, spýtavo hľadím na Mira. „Jasné, dva diviaky sú viac ako jeden“, kontruje Miro. Pach diviakov sme cítili na viacerých miestach, ale už sa nám nepodarilo žiadneho zazrieť. „Skúsme spodnú stranu cesty, a ak tam nič nebude pôjdeme obriadiť diviaka“, snujem plán. Ja som sa pobral po ceste a Miro obchádzal húštinu pod cestou. Bol som rýchlejší ako Miro. Našiel som si stanovište s dobrým výhľadom na celú dolinku a čakal čo sa bude diať. Najprv dolinkou prebehla srna a za ňou a v kryte kríkov pohyboval druhý červenkastý kus. Bol to srnček, na ktorého som si robil zálusk už dobré dva mesiace. Obojstranný vidlák s parožkami ledva po uši. Najprv som si nebol istý vekom, ale postupom času, som dospel k názoru, že ide o dvojročného výradového srnca. Keď som sa rozhodol, že ho ulovím, srnec akoby sa pod zem prepadol. Až dnes sa mi ukázal ako na dlani. Srnec zaregistroval Mira a rozbehol sa dolinou. S pripravenou flintou som čakal, či nepostojí. Vbehol medzi kríky, kde sa cítil v bezpečí a zastal. Mojim očiam sa však neskryl. V momente výstrelu sa mi zdalo, že som trochu strhol flintu nadol. Srnec po rane odbehol do hustejšieho porastu. S malou dušičkou som išiel na nástrel. „Druhý diviak?“, pridáva sa ku mne s otázkou Miro. „Nie, je to ten náš srnec“, upresňujem. Miro srnca nevidel, iba podľa výstrelu zistil, že sa čosi deje. Srnčeka sme našli pár metrov od nástrelu. Po rane na srdce zo springfieldu to bol i tak heroický výkon. Diviakovi vnikla strela na posledných rebrách zľava a skončila v krčnej chrbtici. Obidva úlovky sme vyniesli na lúčku a urobili dokumentačné foto. Veru za celej mojej poľovníckej kariéry som takéto dva úlovky v priebehu iba trištvrte hodiny docielil po prvý krát. zobraziť celý popis