popis: Keď obilie na poli pod starou vápenkou začalo tvoriť klásky, začal som sa mu venovať trochu intenzívnejšie. Dažďa bolo málo a tak pôda bola dosť tvrdá. Odlíšiť stopy diviakov od vysokej bolo ťažké. Iba tie medvedie boli nezamenit...Keď obilie na poli pod starou vápenkou začalo tvoriť klásky, začal som sa mu venovať trochu intenzívnejšie. Dažďa bolo málo a tak pôda bola dosť tvrdá. Odlíšiť stopy diviakov od vysokej bolo ťažké. Iba tie medvedie boli nezameniteľné. Pri jednej večernej vychádzke som v burinisku nad poľom natrafil na čriedu diviakov. Svinka s prasiatkami (koľko ich mala sa spočítať nedalo) a štyri lanštiaky. Keď som sa k nim snažil priblížiť, zakopol som o skalu a padol rovno na flintu. Ako som chcel flintu ochrániť, podložil som pod ňu ruku a pri páde si narazil palec ľavej ruky. Ešte po dvoch mesiacoch v ňom nemám pôvodnú silu. Pád na flintu znamenal koniec poľovačky. V nasledujúci deň som ju bol nastreliť a hneď ďalší som bol opäť na poli. Plochy pováľaného obilia sa zväčšovali zo dňa na deň. Posadil som sa teda na trojnožku a čakal na súmrak. Ešte za vidna ma z letargie prebrala nezameniteľná „vôňa“ diviakov. Opatrne som sa zdvihol nad pšenicu a hľadal štetináčov. Zvuk odtŕhania klasov a občasné tiché kviknutie prasiatok ma nasmerovali do severozápadnej strany poľa. V predklone som sa po pomaly po koľajach posúval vpred. Pšenica bola dosť vysoká tak diviakov nebolo dobre vidieť. Iba v miestach, kde boli klasy pováľané sa sem tam mihlo prasiatko a zazrel som aj hlavu svinky. Lanštiakov ale nebolo vidieť. Medzi prasiatkami sa mi mihlo jedno albínča. Aj som rozmýšľal, či ho neulovím, predsa je to len veľká rarita, ale čo s takým mačaťom po zásahu springfieldom. Tak som pomaly vycúval a odložil lov na neskoršie obdobie – teda po dovolenke. Po dovolenke som sa akosi nevedel vybrať do lesa a keď som sa aj odtrhol diviačikom som sa na kobylku nedostal. Nádeje som vkladal do nadchádzajúceho splnu. Štyri dni pred splnom sme boli skontrolovať s kamarátom Mirom pole. Pšenica už bola dobre preriedená. Miestami boli klasy redšie ako noty na bubon. V preriedenom poraste bolo možné prečítať diviaka na slušnú vzdialenosť. Nuž sme počkali do zotmenia. A veru diviačiky aj vyšli, ale na vzdialenejšej strane poľa. Približovací manéver nám nevyšiel a diviaky ušli. Takto to bolo aj nasledujúci deň a aj ten ďalší. „Musíme zmeniť taktiku“, húta Miro. „Vystriháme nálety na opačnej strane poľa pri rieke, a tam ich budeme čakať. Nebude nás vidno a my budeme mať pole ako na dlani“, dodáva. Nápad to bol dobrý nuž sme urobili ako povedal. Na trojnožky sme sa usadili krátko po deviatej. Nestihli sme docmúľať mentolku a z poľa sa ozval kvikot. „To nie sú prasiatka“, uškŕňa sa popod nos Miro. Zbadali sme najprv jednu hlavu, potom druhú, tretiu, a i siedmu. Hlavy sa približovali k nám. Stále som si nebol istý, či jedna z tých hláv nie je svinka. Nakoniec sa štyri rovnaké chrbty objavili v redšom poraste a ja som si už bol istý, že sú to lanštiaky. Flinta do pleca, ale akosi som ich nevedel nájsť v puškohľade. Dal som dole flintu a znovu pátral ďalekohľadom. Jedna z hláv sa však priblížila z druhej strany a zaregistrovala moje mocovanie sa s puškou a ďalekohľadom. Hlava sfučala a diviaky, ako na povel, zahájili koordinovaný ústup. Preventívne som si rýchlo sám vynadal do mantákov, aby mi nemusel Miro. „Oni sa vrátia, moc sme ich nevyplašili“, snaží sa ma namiesto nadávania upokojiť Miro. Tak sme sedeli do polnoci, ale diviaky sa neukázali. Na druhý deň mal byť pravý spln. Výnimočný svojim sfarbením dočervena. Meteorológovia ho nazvali krvavým. Taktiku sme sa nechystali zmeniť a tak sme opäť okolo deviatej zasadli na trojnožky a začali cmúľať mentolky. Mesiac však nie a nie vyjsť. „Ako je to s tým zatmením?“, pýtam sa Mira. „No vraj má trvať vyše 100 minút a začať by malo okolo pol desiatej“, podáva informáciu Miro. „To nemyslíš vážne“, skúšam či sa nepomýlil. „Hovorím, ako som počul v rozhlase“, nedá sa. „Tak to si môžeme pomaly aj zdriemnuť“, ja mu na to. K driemaniu ale nedošlo. O desiatej sa nechali počuť diviaky. Koľko a aké sme veru nevedeli zistiť. Prepásli sa okolo nás a pobrali sa k opačnej strane poľa. Ešte dva kusy vysokej nám na chvíľu spestrili čakanie až zavládlo úplné ticho. „Ideme domov“, zahlásil som o polnoci. „Mali by sme ísť pomaly a opatrne, mne sa zdá, že som počul kvíkanie. Akoby diviaky zaľahli neďaleko“, vraví Miro. „Tak sa mi to nezdalo, aj ja som niečo podozrivé začul“. Z nohy na nohu okrajom poľa postupujeme k autu. Diviaky boli zaľahnuté asi 100 m od nás. Najprv jeden vybehol, potom druhý a potom zasa sfučanie a všetky prebehli na druhú stranu poľa. „Skúsime ešte jeden pokus“, pýtam sa Mira. „Budeme im po vetre, zacítia nás“, nedáva môjmu nápadu veľa šancí. Bol som načisto prebratý. Adrenalín zahnal aj posledné driemoty. „Nič za to nedáme, ideme“, rozhodol som. Na druhej strane poľa je poľná cesta, od poľa zdvihnutá zhruba dva metre a ktorej okraj je zarastený kríkmi a stromami. „Ak sa dostaneme na cestu a nezacítia nás, máme vyhraté“, pobádam Mira. Diviaky nás nezacítili a dávali si druhý chod – opäť pšenicu. Popásali sa a sem tam niektorý pobehol pár metrov. V diere medzi porastom som si jedného našiel a zamieril z voľnej ruky. 40 m nebolo veľa, skúsil som umiestniť ranu za uško. Po výstrele diviak padol, ale zdvihol sa a rozbehol sa priamo na nás. Hrdinsky sme sa mu postavili do cesty. Vrátil sa do poľa a pobehol pozdĺž cesty pár metrov. Ja samozrejme tiež. Opäť som ho zablokoval. To už som mal prebité a skúšal zamieriť a ranu opakovať. Nedarilo sa. Diviak urobil ešte jeden úhybný manéver. Keď ma zasa zbadal na ceste vzdal to. Cúvol do poľa, zvalil sa na bok a pomaly zhasol. Pár dokumentačných fotografií, ošetrenie diviny a prevoz domov nám netrval dlho. Rozoberanie poľovačky počas posledných piatich prebdených nocí však trvalo až do brieždenia. Strela za uško sa nevydarila. Bola mierne posunutá dozadu. Strela kančekovi vnikla v prednej časti lopatky a rozbila kosť tesne pod lopatkovým kĺbom. Prestrelila aortu asi 10 cm nad srdcom a na výstrelnej strane prestrelila lopatku pričom nechytila kosť. O troch funkčných nohách s deravou aortou dokázal diviačik ešte hodnú chvíľu bojovať - neuveriteľná vitalita. Strieľal som strelou 30-06 Norma Vulkán 11,7g. Rozsah podliatin ma však nemilo prekvapil. U tejto strely som nie na taký rozsah zvyknutý. Je možné, že pohybom diviaka sa unikajúca krv napumpovala pomedzi blany na lopatke. zobraziť celý popis