popis: „Milan, no ta či v sobotu prídeš? Išli by sme kus dať dokopy ten posed na Krahulči“, ozval sa 5.7. v telefóne Vladov hlas. „Hej, jak nebudem s Robom zakladať na stavbe sadrokartón ta Vám prídem pomôcť“. Nejak takto sa začínal p...„Milan, no ta či v sobotu prídeš? Išli by sme kus dať dokopy ten posed na Krahulči“, ozval sa 5.7. v telefóne Vladov hlas. „Hej, jak nebudem s Robom zakladať na stavbe sadrokartón ta Vám prídem pomôcť“. Nejak takto sa začínal písať príbeh tohto srnčeka. Sadrokartón sme s Robom nezakladali, ale aj tak som bol s Ivankou na stavbe trošku spratať bodrel. O desiatej sme skončili. Doma sme naložili Miška s Martinkom, horalky a tradá na Krahulčie. „Tam je Mitsubishi L200 uja Denisa!“ „Hej tam je!“, prekrikujú sa Miško s Martinkom. Také slová od drobcov tešia  Jak to len vedia rozoznať na dobrých 400 metrov, Martinko necelých šesť rokov a Miško necelé štyri. Posed sme vygruntovali, našli sme aj dva modráky a pár čučoriedok. Prešiel týždeň a mňa predstava ísť si na to Krahulčie sadnúť celkom lákala. Tak som sa tam v piatok vybral. Od auta si zo sebou nesiem stoličku, lebo na posede je zatiaľ iba pričňa. Takto nabalený si vykračujem, keď sa tu zrazu za mnou ozve zvuk roľničiek. S údivom sa otáčam a vidím cyklistu. Cesta ide priamo k posedu pri ktorom sa stáča smerom na Barno. Nakoniec sa z toho vykľula päťčlenná skupinka cyklistov. Zasadol som na posed o už to šlo. Štvorkolka z dediny na Barno. Za desať minút naspäť. O chvíľu ďalšia skupinka cyklistov. Škrípem zubami. Z dediny motorka so štvorkolkou. Pred deviatou sa dokonca ozvala oproti na Staškovej motorová píla. To už nehreším iba v duchu, ale aj nahlas. Zapaľujem cigaretu. O deviatej sa dotrepala z dediny ďalšia motorka a to už som nevydržal. Balím saky – paky a idem do p... Po ceste domov ešte zastavujem auto pri posede na Kúte. Hore už ani nejdem, iba tak cez otvorené okno sa kochám. Zrazu mi Steiner vzadu na lúke odhaľuje dva kusy srnčej. Srna a srnec. Je už dosť šero, tak vidím iba siluetu chrbta s krkom v jednej rovine a šedivú hlavu. „Tak za tebou sa hádam ešte prídem pozrieť“, myslím si v duchu. V nedeľu poobede dohadujeme s Ivankou čo s načatým večerom. „Futbal skončil, poďme hádam pozrieť na ten Kút“, vravím. Ivanka je za. Von však dosť fúka a okrem jednej minuloročnej srnky sa nám nič neukázalo. V pondelok v robote, popri robote špekulujem kde by bolo večer najlepšie sadnúť. Včerajšie miesto bolo nie príliš ideálne, v jamke. Na Kúte máme starú lavičku, ktorá sa prestala používať, lebo sme o nejakých 180 metrov ďalej premiestnili posed. Podľa toho, kde som videl srnčiu by však bola stará lavička ideál. „Poobede vezmeme chlapcov, dosky, klince, pílu a pôjdeme tú lavičku na Kúte trochu skultúrniť“, vravím v robote Ivanke. Tá prikyvuje, aspoň sa chlapci vyšalia. Hodinka roboty a na lavičku sa dá vyjsť, a s trochou fantázie aj celkom pohodlne sadnúť. Doma po večeri sa pýtam Ivanky či ide so mnou. „Dnes nejdem, aj tak si tam dvaja nemáme kde sadnúť“, vraví mi. Ok, idem teda sám. Po chvíli sedenia vyťahuje na lúku líška. Sadla si oproti, vyzivuje a škrabe sa poza uši. Myslím na maminých šesť sliepok a svrbí ma prst. Nakoniec som ju nechal ísť... Hodnú chvíľu sa nič nedeje. Pomaly sa šerí a môj zadok začína protestovať. Že dosky sú tvrdé, dolu kopcom... Keď už skoro neviem obsedieť vychádza na lúčku srna. A za ňou srnec. Rýchly kuk do Steinera a už sa na neho pozerám cez puškohľad. Bodka osvetľuje celé zorné pole, chlapci chceli vidieť ako svieti, tak som im ju pred odchodom ukazoval a zabudol som ju stlmiť. Bodku som stlmil, ale streleckú pozíciu mám takú, no čo ja viem... Podľa toho aj vyzerala prvá rana. Excelentne som minul. Srna zmizla ako blesk a pánko stojí a pozerá čo sa robí. Točí sa, hľadí za srnou kde zmizla. Odtrhne dva, tri lístočky, pasie, pozerá. Ja v šoku z takej reakcie prebíjam Sabatku. Znovu mierim. Srnček sa pomalým krokom vyberá za srnou. Po cmuknutí zarazil. Ozvala sa druhá rana. Srnček ukážkovo, výskokom predných nôh značí komorovú ranu a odbieha. Ešte v lese počujem puknúť konárik a ticho. Zapaľujem cigaretu, klepú sa mi ruky a furt akosi nechápem čo sa stalo. Po chvíľke hľadania nachádzam farbu. TOG urobil čo mal. Farby je dosť a tak srnčeka nachádzam rýchlo, hádam iba zo desať metrov v lese. Lovu zdar! zobraziť celý popis