popis: No ako? Už môžeme?“, pýta sa ma Miro v prvý deň splnovej poľovačky. „Hej, už môžeme“, upokojujem jeho nedočkavosť. Povolenku na diviaka som dostal spolu s povolenkou na srnca, teda 16. mája. Keďže nasledujúci víkend po 16-to...No ako? Už môžeme?“, pýta sa ma Miro v prvý deň splnovej poľovačky. „Hej, už môžeme“, upokojujem jeho nedočkavosť. Povolenku na diviaka som dostal spolu s povolenkou na srnca, teda 16. mája. Keďže nasledujúci víkend po 16-tom som bol mimo domova, nestihli sme skúsiť opáčiť diviakov. V pláne sme mali využiť ten nadchádzajúci víkend. „Kým sa nedočkáme diviaka, domov nejdeme“, kuje plány Miro. Tak sme sa pekne vyviezli na Vrch kraj a zostúpili do Drozdova. Nebolo ešte ani sedem hodín keď sme zasadli na posed. „Poriadne zakúrili“, komentuje Miro zostup do doliny, ktorý nás pekne zohrial. Keďže sme sa chystali na noc, aj niečo teplejšie sme si na seba hodili – veď pre istotu. Na posede sme podstatnú časť oblečenia zhodili dole. Keď pot trochu oschol, Miro vytiahol mentolku a cmuľkajúc sme pátrali po nejakej zveri. Nečakali sme dlho a na políčko pod posedom vyšla jelenica so šmolkou. Jelenica vyzerala byť prázdna a aj šmolka bola akási neduživá, strapatá a ešte neprefarbená – zázrak, že prežila zimu. Hodnú chvíľu si pochutnávali na mladých výhonkoch hrachu, čo sme osiali na políčku. Nevynechali ani kukuricu, ktorú Miro pravidelne chodil rozhadzovať okolo políčka. Nie veľa len tak za pár hrstí, aby zavoňala. Muchy museli byť mimoriadne otravné, lebo vysoká sa pobrala do tieňa krovín. Netrvalo dlho a predstavenie pokračovalo. Od studničky vyšla srna a zamierila si to k neďalekému solisku. Keď si dochuti prelízla, začala sa popásať. Bola však celý čas nepokojná. Stále sledovala neďalekú húštinu pri studničke. Aj sa mi zdalo, že počujem občasné čľapnutie, ale neprikladal som tomu veľkú vážnosť. V poslednom období výdatne popršalo, takže studnička bola plná vody a padajúcu vodu bolo počuť doďaleka. Srne to však nedalo pokoj, išla nakuknúť bližšie. Z nohy na nohu sa prikrádala k studničke. Zastala a chvíľu strnulo hľadala do kríkov. Niečo nebolo s kostolným poriadkom, lebo sa otočila a brechajúc utekala na opačnú stranu, až sa nám stratila z dohľadu. „Asi sa tu túla medveď, ktorého som tu pár krát zazrel“, šepká mi Miro. „Môžu to byť aj diviaky“, pokúšam šťastenu. „Necháme sa prekvapiť, ale pre istotu vyber z ruksaku valček“, pobádam Mira. Do priezoru upínam molitanový valček, aby som mal pohodlne uloženú flintu. Šťastena sa priklonila na moju stranu, nebol to medveď, ale od studničky vyšiel diviačik – taký menší lanštiačik. Flintu som položil na valček a pripravil sa k výstrelu. Diviak bol otočený zadkom a pomaly postupoval k miestu s kukuricou. Bodka puškohľadu bola prilepená na jeho hlave. „Pali nestrieľaj ide druhý a ten je väčší“, brzdí ma Miro. „Žeby sa pomýlil ten kanec, čo sme ho pár krát zazreli?“, preletelo mi hlavou a puškohľad presúvam na druhého diviaka. „To je tak isto lanštiak a vôbec nie je väčší, sú rovnaké“, krotím Mirove vášne. Opäť zamierim na prvého diviaka a ten sa akoby na povel otočil pekne bokom. Stabilná poloha, prijateľná vzdialenosť, nuž som zamieril za uško. Rana sa ujala a diviak zostal v ohni. Druhý bleskovo zmizol v húštine. Bolo akurát 21 hodín. „Ideme čakať či sa ten druhý nevráti“, pýtam sa Mira. „Je teplo, treba ho rýchlo spracovať“, nedá sa vyprovokovať Miro. „No ten vyzerá“, zalomí rukami Miro pri pohľade na diviaka zblízka. Diviak je celý pokrytý vrstvou blata. Je možné, že práve to čľapkanie, čo sme počuli až na posed, bolo spôsobené bahnením sa diviakov v bahnisku pod studničkou. Miro zariadil zálomky, a rýchlo sme urobili pár fotografií. Žiadne umelecké, iba také dokumentačné. No a pustili sa do ošetrovania zveriny. Tento krát nebol problém s vodou na umytie rúk, studnička bola neďaleko. Len bola v húštine a svetla už nebolo. So zapnutou čelovkou a pokašliavajúc som sa vybral v ústrety tmúcej tme. Našťastie som medveďa nestretol, lebo tie jeho stopy, otlačené v hline na chodníku, vzbudzovali poriadny rešpekt. Pomohol som Mirovi vytiahnuť diviaka na hrebienok a tam sme sa rozdelili. Miro s diviakom dole kopcom, ja zasa k autu so všetkou batožinou hore kopcom. Keďže sa ešte nestačilo ochladiť, spotil som sa poriadne. Domov som prišiel takmer súčasne s Mirom. Keďže diviačik bol malý, Miro nevytiahol ako obyčajne dvojkolesovú káru, ale nahodil ho na fúrik. Vysušené pery sme zvlažili vychladeným pivečkom a veruže sa našlo miesto aj pre zopár sopliakov. zobraziť celý popis