popis: Termín každoročného víkendového stretnutia poľovníkov na dolnej zemi sa pomaly blížil. „A nezabudni mi doniesť nutriu“ – pripomína mi pred odchodom kamarát Miro. Ako aj minulý rok, tak aj tento nám hostiteľ okrem lovu plastovýc...Termín každoročného víkendového stretnutia poľovníkov na dolnej zemi sa pomaly blížil. „A nezabudni mi doniesť nutriu“ – pripomína mi pred odchodom kamarát Miro. Ako aj minulý rok, tak aj tento nám hostiteľ okrem lovu plastových holubov povolil zapoľovať si aj na nutrie, ktoré sa tu neúmerne premnožili. Pre liptáka je to priam exotická poľovačka. Zobral som si Mirove slová k srdcu a po dva večery som si sadol na breh kanála a snažil sa nejakú uloviť. Aj som jednu hneď v prvý večer zahliadol, ale nebolo to na streľbu. Druhý večer som nevidel nič, iba mračno komárov, ktoré ma oblietavali. Na splnenie sľubu mi zostávalo posledné teda nedeľné ráno. Zobudil som sa pol hodinu pred zvonením budíka. Snaha o opätovné zaspatie bola márna. Tak som nahádzal na seba poľovnícke veci, na plece zavesil kozlicu, a snažil sa potichu opustiť chatu. Nechcel som pobudiť zvyšok osadenstva. Pohyb vyše sto kilového chlapa po drevenej podlahe však nebol najtichší, čo mi kamaráti neskôr pripomenuli. Slnko bolo ešte schované za horizontom a tak viditeľnosť bola slabá. Kráčajúc po poľnej ceste, vedúcej vedľa odvodňovacieho kanála, som na jeho brehu zbadal tmavý fľak. „Chopok, či trs trávy?“, lámem si hlavu. Po chvíli sa tmavý fľak pohol. „Je to zver, ale aká“. „Na nutriu je to priveľké“, očím oči cez ďalekohľad. Po hodnej chvíli zver zdvihol hlavu. Predsa len je to nutria. Dávam dole z pleca flintu, zakľaknem na okraj cesty, zamierim a čľup. Už bol zver vo vode. Opatrne som prišiel k brehu, ale po zverovi ani len kruhy na hladine nezostali. Zamieril som teda na druhú stranu kanála proti prúdu. Svetla už bolo dostatok. Zahľadel som sa na srnčiu, pasúcu sa na ozimine. Keď som sa pokochal pohľadom, otočil som sa a v duchu zanadával. Oproti mne, ani nie na 20 m, na ceste stála líška a sledovala ma. Nestihol som z pleca zložiť flintu a stratila sa v poraste na okraji poľa. „Nič to, idem predsa na nutrie“, utešujem sa. Kráčajúc sledujem hladinu kanála, či nezbadám typické vlnky ktoré robia plávajúce nutrie. Všímam si aj brehové porasty. Pozornosť sa vyplatila. V diaľke som zbadal na protiľahlom brehu zvláštny sivý fľak. V ďalekohľade sivý fľak vyrástol na dospelú nutriu, pasúcu sa na pobrežných travinách. V hlbokom predklone som po protiľahlej strane cesty došiel až na úroveň nutrie. Šumenie vody prekrylo zvuky, ktoré som pri presune spôsoboval ja a tak nutria o mne vôbec nevedela. Mal som dostatok času na zamierenie a výstrel. Nutria sa po rane skotúľala na okraj kanála a zastavila sa na steblách rákosia. Zdvihol som sa, pokročil na okraj a čo nevidím. Po prúde ide vlnka. To druhá o hodne menšia nutria plávala oproti svojmu osudu. V hlavni som mal ešte brokový náboj, tak som si počkal, kým príde na dobrú vzdialenosť a vystrelil som opäť. Druhá nutria uviazla v strede kanála a tiež sa zachytila v rákosí. Ani nie dva metre od prvej. Bol som na tej strane brehu, kde žiadne stromy a kroviny nerástli. Kanál bol dosť hlboký a blatistý. Veru nechcelo sa mi v ňom brodiť a na preskočenie bol dosť široký. Najbližší mostík bol dobrého pol kilometra. Nič som nevymyslel a tak som kanál musel jednoducho obísť proti prúdu. Ako som prekonal mostík, hneď som si zadovážil dostatočne dlhú palicu. Stará nutria bola na svojom mieste. No tá mladšia sa kdesi stratila. „Pravdepodobne ju stiahol prúd“, dumám. Pobral som sa teda po prúde hľadajúc strelenú nutriu. Nepozeral som do kanála len tesne pred seba, ale sem tam aj kúsok ďalej. Neunikla mi teda ďalšia nutria. Nebola to tá strelená, ale živá, kŕmiaca sa vo vode tesne pri protiľahlom brehu. Nuž som neváhal a opäť vystrelil. „No a mám tretiu, Miro bude spokojný, bude mať poriadny guláš“, usmievam sa popod nos. Úsmev ma však po chvíli prešiel. Nutria bola na opačnom brehu. Zasa som musel absolvovať cestu k mostíku vyzdvihnúť nutriu a zasa dookola. Veru som takú dlhú raňajšiu prechádzku neplánoval. Nakoniec som prešiel celý kanál, až k najbližšiemu stavidlu, ale tú v poradí druhú strelenú nutriu som nenašiel. Musel ju prúd vtiahnuť pod nejaké raždie či trávy, ktorých kanálom plávalo neúrekom. Keď som domácemu rozprával, akú veľkú nutriu som videl hneď z rána, sa len usmial a vraví, „Kľudne to mohol byť bobor, tých tu máme tiež požehnane“. Ešte šťastie že čľupol do kanála a nedal mi šancu vystreliť.... zobraziť celý popis