popis: Bol to všedný, ničím nezaujímavý pondelok. Manželku som ráno odviezol do roboty, ja som si zobral dovolenku a šiel som na stavbu. Na stavbe som bol celý deň. K večeru, cestou na výborovku nášho PZ som sa zastavil u Joža. Dohodli sme v...Bol to všedný, ničím nezaujímavý pondelok. Manželku som ráno odviezol do roboty, ja som si zobral dovolenku a šiel som na stavbu. Na stavbe som bol celý deň. K večeru, cestou na výborovku nášho PZ som sa zastavil u Joža. Dohodli sme večernú vychádzku a šiel som schôdzovať. Skončili sme celkom rýchlo a tak pred 20,00 čakám na Joža. Vysadil ma podľa dohody pred Lučivnou. Popriali sme si Lovu zdar a rozišli sme sa. Jožo do Hájika ku kriakom a ja na Kolombiarok do úzkeho pásika lesa. Oproti na lúku zvykne vyťahovať z lesa vysoká a aj diviaky. Idem na náhodu, nesedel som tu od minulej jesene, ale ako sa vraví náhoda je blbec. Sadol som si pod strom, rozložil palicu, rozjímal a oddychoval po celkom náročnom dni. Je nejakých 20,20 a už pasiem srnčiu, vysokú a jedného zajaca. Ten sa pasie asi 10 metrov predo mnou a vôbec si ma nevšíma. Aspoň mám program. Pomaly sa zošerilo, fajčím. V ruke mám ešte asi pol cigarety, keď oproti z lesa vyťahuje na lúku diviak... Cigaretu hneď hasím a beriem do ruky Steinera. Kus je sám. Žeby diviačica? Nevidím, ale ani nepočujem prasiatka. Diviačica to nebude, špekulujem. Sabatku som založil do palice a nasucho mierim. Je mi jasné, že je to poriadna diaľka. Puškohľad pretáčam na 12-ku. Ďaleko to síce je, ale šlo by to, ide mi hlavou. Znovu beriem triéder a snažím sa kusa prečítať. Na lanštiaka mi to príde veľké, na poriadneho kanca malé, prasiatka sa okolo neho nemotajú. Ja prisámbohu neviem. Píšem Jožovi správu: „Mám tu diviaka, sám na kanca nevyzerá“. Tuším čo mi napíše. Tak aj bolo. Prišla odpoveď: „Ta strieľaj“. Až potom som sa dozvedel, že Jožo to prečítal ako: „na kanca vyzerá“. Sabatka znovu založená v palici, teraz už srdce búcha o poznanie viac. Stále mi ide hlavou že je to diaľka na akú som ešte nestrieľal. Sústredím sa, iba bodka a diviak. Večerom padla rana. Vnímam ako TOG píska a letí dlho, predlho. Potom to prišlo. Ozval sa náraz gule a diviak vyštartoval od lesa tak, ako bol otočený. Po pár metroch sa otáča a beží späť do lesa... Viac nevidím. Zapaľujem cigaretu a volám Jožovi. „Strieľal si?“, pýta sa ma. „Hej“, vravím mu. „Bo mne to prišla taká slabá rana, len akoby niekto v dedine na niečo udrel“, vraví mi. „Idem k tebe“. Zbalil som palicu, trojnožku s kráčam na nástrel. Cestou prechádzam cez poľnú cestu. Jožo tu príde s autom. Nechávam na nej teda palicu, stoličku, ďalekohľad a klobúk mením za čelovku. Prechádzam cez jarok a idem hľadať nástrel. Na takej lúke bez nejakého záchytného bodu to ide dosť zle. Točím sa s čelovkou a pozerám smerom ku páriku briez. Zdá sa mi že diviak vbehol práve tam. Pred lesom sa mi zdá na lúke niečo tmavé, ale hovorím si, že to je tieň. Už je pri mne aj Jožo. Má lepšiu baterku. „Zasvieť tam ku tým brezám“, vravím mu. „Veď tam leží“, vraví mi on. Ako kráčame bližšie zdá sa mi kus väčší a väčší. To lanštiak nebude, pozerám či má struky. Nemá. Až Jožo ma vytrháva z úvah. „Pozri tu“, ukazuje na rypák. Skoro som spadol z nôh... Tá radosť sa nedá opísať, to treba prežiť! Lovu zdar! zobraziť celý popis