popis: Začalo sa to netradične výmenou oleja v malotraktore. Na hlave valca som našiel dva otvory a nevedel som ktorý je ten správny. Pre istotu som zavolal bratrancovi Tomášovi nech sa na to príde pozrieť. Tomáš prišiel asi za 10 minút. Ako k...Začalo sa to netradične výmenou oleja v malotraktore. Na hlave valca som našiel dva otvory a nevedel som ktorý je ten správny. Pre istotu som zavolal bratrancovi Tomášovi nech sa na to príde pozrieť. Tomáš prišiel asi za 10 minút. Ako kráča po dvore vraví mi: „Milan ku...a čo to tu máš za pierka?“ Zo šiestich sliepok čo sme mali na dvore som našiel päť a každá mala odhryznutú hlavu. Šiestu som nenašiel vôbec. Mamine lamentovanie by vydalo na samostatný príbeh. Ako tak chodím po dvore, pozriem dozadu na roľu a už ju vidím. Ryšavá zlodejka sa zakráda dole brázdou. Rýchlo dnu po kozlicu. Tomáš mi kričí: „Sadaj do auta obídeme to dookola a vzadu na roli ju strelíš“. Líška nás však zbadala a už je tatam. Vidím ako uteká po družstevnej ďateline a zachádza kdesi za kriaky. Tomáš nabudený už špekuluje. „Poďme autom ku cintorínu a od neho prídeme ku kriakom“. Veľmi sa mi nechce, radšej by som sa išiel pozrieť za diviakmi. Je po búrke, budú skoro von. Nakoniec ma Tomáš ukecá. Líšku sme v kriakoch nenašli. „Ona nie je sprostá, nebude sa na nás pozerať ako po ďateline ideme k nej“, vravím Tomášovi. Poď som mnou radšej na diviaky“. „Ále nejdem“, vraví mi. Tak sa ponáhľam domov domov a chvatom sa prezliekam. Je osem hodín večer. O takom čase som už chcel sedieť v Hájiku na Lučivnej. Rýchlo sa zapisujem do knižky a vyrážam. Za dedinou na Hrbkoch pozerám z auta po poliach. Na tom Bubniku sú tie jelenice voľájake čudné. Zastavujem auto a šmátram po ďalekohľade. „Kur.a, šak to diviaky!“ Je 20,05 a oni už vypasené na ďateline. Zbehol som autom ku Komornickej, beriem pušku, palicu a za nimi. Cez pásik lesa je parádna prť, tou by som mal prísť rovno k nim. Ponáhľam sa pomaly, nech sa veľmi nezadýcham. Ešte sťahujem puškohľad na nejakú päťku lebo mám pocit že to bude na blízko a z nastreľovania pušky mi tam zostala dvanástka. Desaťsekundové vydýchanie a už vystrkujem hlavu spoza kopčeka. Pozerám rovno na diviačicu, uši jak plachty a chrbát jak štajerák. Celkom pekná partia, štyri diviačice, pyžamkových do bludu a dve diviačatá, také akurát na pekáč. Diviačica musela zaregistrovať môj pohyb, lebo dvíha hlavu. Dačo sa jej nezdá. Zrazu sfučala, pyžamkáče ako na povel k lesu a zbytok partie napodiv odchádza iba pomalým krokom. Vyhliadnuté prasa dokonca aj zostalo stáť, puška v palici, zamierené – len čo z toho keď za ním stojí diviačica. To nie je dobré, šak sa dajak rozdeľte! Pohli sa spolu, ako na povel. No, už som po diviakoch. Zrazu sa stal malý zázrak. Posledná diviačica čo zostala na lúke sa otáča a vracia sa späť do ďateliny. A zbytok partie za ňou. Prasa ide teraz samo, bez ochranky. Na chvíľu sa zastavuje. Kríž sedí na komore, tresk. Brenneke TOG ho zložil v ohni. Pozerám na hodinky, je 20,15. Dnes to bola rýchlovka. Po vzdaní poslednej úcty, založení plomby a zálomkov volám Tomášovi. Poď sa pozrieť na prašucha. „A čo, už si strelil? Boha som mohol ísť s Tebou.“ „No vidíš, lenivý si“, smejem sa mu. „Ta sa prídem aspoň pozrieť“. „Dobre, choď ku Komornickej a tam ma počkaj. Idem si tam po auto a zoberiem ťa“. „Väčší nebol?“, pýta sa ma Tomáš keď ho zbadal. „Daj aspoň Ťa odfotím“. Akurát zapadalo slnko, fotka mobilom je aká je... „Čo ideš teraz s ním robiť?“ pýta sa ma. „No ideme ho vyvrhnúť, drž prednú nohu.“ „Ja sa toho nechytám ani bohovi“, znie odpoveď. Tak som z auta zobral igelitový mech a dávam mu ho. „Na drž!“. Ako som zohnutý pozerám na Tomáša. „To čo máš preboha na nohách?“ Kroksi – tie gumené šľapky. Mokrý až po kolená. „To v tom si behal so mnou za tou líškou po tej mokrej ďateline?“ „Hej“, vraví mi. Nemám slov, len sa smejem. Prasa sme vyvrhli behom chvíľky. Ešte cigareta a ideme. Spoza stromov sa zrazu ozvalo zafučanie. Tomášovo zvolanie: „Milan stará sa nám ide pomstiť, pome do ...“ dáva peknú bodku za úspešným večerom. zobraziť celý popis