popis: Naše poľovanie ukončujú slová: ,,máme farbu” a v telefonáte pokračujeme: ,,môžem ťa poprosiť, prídeš?” Samozrejme, ani neváham a všetci štyria prichádzame na vopred dohodnuté miesto. Počas rozmotávania remeňa počúvam podr...Naše poľovanie ukončujú slová: ,,máme farbu” a v telefonáte pokračujeme: ,,môžem ťa poprosiť, prídeš?” Samozrejme, ani neváham a všetci štyria prichádzame na vopred dohodnuté miesto. Počas rozmotávania remeňa počúvam podrobnosti akcie a ako vodič zisťujem len nevyhnutné informácie. Zapínam GPS, Sparatakus do auta, Lešky9 so mnou a Cobi začína akcii veliť. Zaľahnutý remeň udáva smer a tempo od nástrelu, kde sa dalo pekne z krvi poznať, že ide o svalové zranenie. Predpokladám, že to bude dlhšia práca so stavaním a dostrelom. Viesť na napnutom remeni plemeno, ktoré Vám svojou mravenčou prácou dokáže udržiavať vysoký tep, napätie a andrenalín, je pocit, ktorý v tele vyvoláva obrovské vzrušenie. Vzrušenie, ktoré trvá cely čas od prvého kontaktu s remeňom. Dôkladne držanie hlavy pri zemi ma po určitej dobe uisťuje, že vypracovaná stopa je vo farbiarskom nose dôkladne uložená a vyšľachtený organ pracuje s úplnou istotou. Prichádzame k prvej vratistope, na ktorú pes úspešne reaguje a znovu udáva smer. Otáčam sa k Leškymu a dávam mu signál, aby kontaktoval Spartakusa, nech sa autom presunie predpokladaným smerom dohľadávky a tam nás čakal. Tempo udržiavame stále rovnaké a túto dohľadavku prehodnocujem na menej náročnú. Skôr ju vnímam ako zaškoľovaciu pre mladého psíka, ktorý ňou získa prax vo svojej kariére. Remeň je stále napnutý až do okamihu, kedy pes zdvíha hlavu a vracia sa menším oblúkom ku mne bez povšimnutia, ako keby som tam ani nebol, neexistoval. Je absolútne „zažratý“ do svojej roboty, vypracováva náhlu zmenu stopy a pokračuje vo svojom vysávaní – z môjho pohľadu dokonale. Stopu držíme už viac ako 3 km a stále považujem dohľadávku za nijako extrémnu. V diaľke však započujem štekot dedinských psov. Ani to ma nevyvádza z miery. Predpokladám, že jelenica len prebehla okolo prvého plota pri dedine. Pevne verím, že to na remeni potvrdíme, ale prvý Cobiho pokus všetko vyvracia. Zaľahnutý šuchotajúci remeň o lístie prechádza na jemný štrk okolo prvého domu. Zastavujem psa a odnášam ho na rukách späť do lesa na poslednú farbu. Žiadna zmena! Znovu prichádzame na to isté miesto a dostávame sa na asfaltovú cestu. Otáčam sa a vyvaľujem oči na Leškyho, pričom neveriacky krútim hlavou. Moja neistota v držaní správnej stopy je však vzápätí zmazaná farbou, ktorú zbadám na asfaltovej ceste. Zdá sa mi, že Cobi si asi ani nevšimol zmenu povrchu a neprestajne detailne pracuje na remeni. No ja nedokážem sústredene pracovať.. Z poza každého plota na nás štekajú psi a ľudia vyľakane pozerajú, kde citujem pána: ,,hej, teraz tadiaľ utekal jeleň”. Som nervózny, pretože netuším v ktorej záhrade jelenica skončila a kedy nás zastavia kompetentne úrady, ktorým budeme mať čo vysvetľovať. Dedina patrí už susedom, tak kontaktujem hospodára, ktorému stále neveriacky vysvetľujem, kadiaľ ma pes ťahá. Z bočnej uličky prichádzame na hlavnú cestu s bežnou premávkou. Ani nedýcham a modlím sa, aby to dopadlo v pokoji a bez akýchkoľvek problémov. Približujeme sa ku križovatke s vyznačením hlavnej a vedľajšej cesty a stopky. Snažím sa celú situáciu nebrať až tak vážne a otáčam sa k „parťákovi“ s otázkou, či na stopke stojíme? Z diaľky mávam rukou prichádzajúcemu autu aby zastavilo. Snáď nebudeme stáť my, keď mame rozrobenú dôkladnú prácu! Skutočne mám plnú hlavu myšlienok, ktoré ma neustále znervózňujú. No chvalabohu, nevplývajú na Cobiho, ktorý stále drží stopu správne. Viem to, pretože farbu na bielej čiare pekne vidím. Opäť auto! No tento krát to bolo auto naše. Spartakus zastaví a stiahne okno. Vyzerá, že sa tými vyvalenými očami chce niečo opýtať, ale môj výraz tváre ho umlčí. Tak sa len nadychuje silnej atmosféry a ukazuje, že nás čaká na konci dediny, čo je už na dohľad. Ešte kúsok a sme z toho vonku! Úprimne si vydychujem a vôbec ma už netrápi, čo nás ešte čaká. Hlavne, že dedinu máme za sebou. Ešte jedna hlavná cesta a sme na poli, kde Cobi vyberá smer a ja znovu neveriacky pozerám, kam ma to vedie. Pred sebou máme jazero - na tom by nebolo nič neobvyklé, keby som už z diaľky nevidel polámaný ľad a úzku škáru v ňom – jelenica tam najskôr skočila. Prichádzame k vode a Cobi začína skuvíňať. Odopínam ho a nechávam mu voľnú ruku. Nervózne stepuje na mieste, kde stopa skončila. Za ten čas obchádzam jazero a snažím sa nájsť miesto, kde mohla vyplávať na breh. Rýchlo sa otáčam, keď počujem, že niečo skočilo do vody. Cobi! Začal plávať jej smerom. Jediné čo ma upokojuje, je fakt, že Lešky je pri ňom a nebude váhať skočiť za ním, ak to bude potrebné. Cobi vychádza z vody a stráca sa v kríkoch vŕbového lesíka, v ktorom je chvíľku ticho. Napätie by sa dalo krájať. Spartakusa vidím na horizonte, Lešky stojí na druhej strane jazera a ja vchádzam do lesíka. Štekot! Vybehuje jelenica a za ňou Cobi. Rýchlo nasadáme do auta a nasledujeme GPS, ktoré nám ukazuje smer. Na jelenici sme neregistrovali žiadne zranenie, ktoré by ju obmedzovalo na pohybe. Tak teraz je to len o kondícii Cobiho a či ju dokáže zastaviť. Snažíme sa autom držať tempo a smer, ale v cudzom revíri je to tažké. O malú chvíľu však zapípa signál: ,,Cobi, korisť nájdená!” Vyskakujeme a ideme priamo cez hlbokú orbu, kadiaľ už auto nedokáže prejsť, priamo za singlom. Spartakus autom miesto z diaľky obchádza a v smere našej chôdze sa snaží nadbehnúť. Dokonale! Jelenicu pes stavia v remízke, Spartakus s autom chytá jednu stranu a my s Leškym sa približujeme z tej druhej. Jelenica stojí v hlbokom kanáli a pes jej bráni dostať sa von. A zvyšok priebehu už všetci poznáte .... Hrubé hlásenie je tým tónom, ktorý pre mňa znamená nezabudnuteľný zážitok v mojom „zelenom“ srdci bijúcom pre Cobiho. Jasne cítim, že bez neho by pre mňa poľovníctvo nebolo tým pravým, skutočným poľovníctvom s neopísateľnou vášňou. FARBIAROM ZDAR! zobraziť celý popis