popis: Počas novembrového splnu, teda ak počasie dovoľuje, sa z kamarátom Mirom zameriavame na lov jazveca. V tomto období sú už pekne vykŕmení. Pečeného jazveca, prípadne gulášik z jazveca ja veľmi nemusím, ale pre Mira sú to delikatesy. ...Počas novembrového splnu, teda ak počasie dovoľuje, sa z kamarátom Mirom zameriavame na lov jazveca. V tomto období sú už pekne vykŕmení. Pečeného jazveca, prípadne gulášik z jazveca ja veľmi nemusím, ale pre Mira sú to delikatesy. Tak mu celého jazveca nechávam. On mi za to vytopí trochu jazvečej masti na zimné liečenie horných ciest dýchacích. Veď nie len slivovicou je človek živý. Prírodné liečivá treba občas vystriedať. Keďže spln bol v sobotu, už v stredu sme zasadli na posed pod Žiarcom. V lete sa tu ukazovalo pár jazvecov. Pred pár dňami padlo trochu snehu a aj sa ochladilo. Dôvod, aby jazvece zaliezli do brlohov na zimný spánok. Sneh sa však roztopil a aj oteplilo. Tak sme dúfali, že jazvece ešte nezaľahli. Nesedeli sme na posede dlho. Z hustých čiernych mrakov začalo mrholiť. Mesiac nemal šancu túto masu presvietiť. Pobrali sme sa teda domov. Vo štvrtok sme sa von ani nedostali, počasie ako cez kopirák – tma ako vo vreci a drobný dáždik. V piatok to už bola iná káva. Oblačnosť sa pretrhala a takmer plný mesiac sľuboval peknú postriežku. O šiestej sme už sedeli na posede. Nečakali sme dlho a pred posed vyšla vysoká. Dva statné jelene popásajúc sa prešli popred posed. Mesiac sa ešte len vyhrabal spoza hrebeňa a nedával veľa svetla. Jeleňov sme preto nemohli poriadne prečítať. Podľa tela to však neboli žiadni dorastenci, ale starí pánkovia. Za chvíľu ich nasledovala črieda siedmych kusov holej. Všetci sa pobrali na lúku pod posedom. Nazbieralo sa ich tam v priebehu pár minút hádam aj tridsať. Motali sa jeden cez druhého a tak sa nedali presne spočítať. Aj dvaja zajkovia sa prišli ukázať. Intenzívne tlmenie líšok počas celého roka prináša pomaly ale predsa len výsledky. Zajačikov vídavať častejšie ako v minulosti. Dlhšie sa nič nedialo a tak som aj očko privrel. Uši však boli v strehu. Neušlo mi preto šuchotanie starej trávy vpravo od posedu. Vystrčím hlavu z okienka a vidím valiť sa zástup diviakov. Nevydali ani hláska a ani nezlomili konárik v blízkej húštine. Prešli ju ako duchovia. Iba tá stará tráva ich zradila. Lúky po okolí boli poznačené návštevou diviakov, ale veru som nedúfal, že na ne natrafím. V ďalekohľade som rozoznal niekoľko väčších kusov a zo pätnásť prasiatok. Musel som sa rýchlo rozhodnúť. Nebolo isté ako dlho sa zdržia vo vzdialenosti dobrej na istú ranu. „Dávaj valček, idem streliť po prasiatku“, súrim Mira. Miro zabudol rozopnúť ruksak, aby mal valček rýchlo po ruke. Nakoniec sa predsa len vyšuchtal a mohol som si podložiť kozlicu. Prasiatka sa motali v jednej hrči. Nebolo jednoduché nájsť vhodný cieľ. Nakoniec sa urobila medzi nimi diera a jedno prasiatko pekne vystrčilo hlavu do volného priestoru. Na vzdialenosť 40 m som si trúfol posadiť mu bodku na uško. Po výstrele prasiatko zostalo ležať na mieste. Črieda pobehla kúsok ďalej, a ostala čakať na parťáka. Nenapadlo ma zaraz prebiť. Až Miro ma popohnal, „Daj ešte jedno, pekne ti stoja“. Moja chyba, nemal som po ruke druhý náboj. Kým som ho vydoloval z puzdra diviaky sa dali do pohybu. Vedúca svinka usúdila že mladý už nepríde a tak sfučala, čo bol pokyn pre ostatných zobrať nohy na plecia. Počkali sme ešte pol hodinku, či sa náhodou nevrátia, ale márne. Lúka po výstrele už neožila. Diviačika sme naložili do auta a pobrali sa domov. Vytrhol som žienku od televízora aby nám po dlhej dobe urobila spoločnú snímku, ktorých veru veľa nemáme. Poľovačku sme rozoberali hodnú chvíľu a áno, štrngli sme si aj kalíškom ..... zobraziť celý popis