popis: ...,,Čauko, ešte sa ti chce? Vedel by si prísť k nám a chlap ťa počká pred domom?" Hovori kamoš a ja odpovedám: „Prečo nie!? Už keď sme rozbehnutí a máme to po ceste...” Veď to bude rýchlovka po rannej chuťovečke. Zoznamujeme s......,,Čauko, ešte sa ti chce? Vedel by si prísť k nám a chlap ťa počká pred domom?" Hovori kamoš a ja odpovedám: „Prečo nie!? Už keď sme rozbehnutí a máme to po ceste...” Veď to bude rýchlovka po rannej chuťovečke. Zoznamujeme sa, prehodíme nejaké poľovnícke vety, no bez žartov...nálada je pochmúrna, ale len ich, ja som ešte stále vysmiaty. Pochmúrna, lebo cele dopoludnie dohľadávali so psami, ale bez výsledku. Chlapi nasadajú do auta a spolu so spartakusom, ideme v sprievode na miesto ich ranného činu. Čas studenej stopy je dobrý, niečo viac ako šesť hodín. ,,Tak vysvetlite mi, čo sa vlastne stalo!?" - pýtam sa. ,,Dvojka jeleň ešte v čriede jeleníc, ale niečo cez dvadsať kusov!" - hovori domáci. Strelec prvú ranu chybíl, po druhej rane jeleň značil a so zdvihnutým predným behom sa stratil za horizontom v sprievode holej. Sme na ozimine, tak farbu, myslím si, nájdeme bez problémov. Ale opak je pravdou! Žiadna farba, no Cobi ihneď zachytil stopu a domáci ,,áno, áno, týmto smerom ako ide, utekali." No stále žiadna farba a už druhý krát sa pýtam, či vážne strelec videl, ako jeleň niesol predný beh zdvihnutý?! Vraj áno...Pokračujeme a pes začína z toho poľného prachu už kýchať. No stále bez farby a len pomaly sa približujeme k širokej remízke, pred ktorou chlapom vysvetľujem, aby ju kopírovali, a keď jeleň z nej vyjde druhou stranou, zavoláme si. Trápime sa už hodnú chvíľu vo vnútri popri potoku, kde prechádzame z jednej strany na druhú. Stále ideme jedným smerom, no na nemilé prekvapenie, narazíme na prvý čerstvo vyšľapaný prechod od stáda oviec a neďaleko počujem štekot pastierskych psov. Smer stále ten istý, ale začínam mať obavy, či držíme správnu stopu a tiež z pastierskych psov, aby si to psi nevysvetlili po svojom. Druhý, pekne vydupaný prechod oviec cez remízku. Pes pracuje, ale vidím na ňom, ako stopu často stráca, a svojimi okruhmi sa ju snaží znovu zachytiť. Dosť sa trápim na remeni, pretože miestami je to porastom nepriechodné držať krok s Cobim. Ale aspoň mame pánov pastierov už za naším chrbtom. Hodnú chvíľu rozmýšľam, že ho vypustím na voľno, pretože strácam nervy pri predieraní sa cez porast a nechcem, aby cítil moju nervozitu. Počujem, ako predo mnou niečo láme - akurát vhod. Kontrolujem GPS a vypúšťam ho. Na moje prekvapenie nenasleduje žiaden rýchly štart a pomaly, s nosom pri zemi, sa dostáva na miesto, kde som započul pohyb. Až teraz štartuje a vychádza von na pole. Chlapov mám na dohľad, tak telefonujem.... práve mi oznamujú, že vybehla holá. Sakra! To som nečakal a som ešte nervóznejší. Do minúty sa mi pes vracia spoza horizontu poľa a naspäť do remízky. Znovu pracuje detailne, nosom pri zemi, aj keď je na voľno, no stále jedným smerom, kde v rovnaký čas, ako zrýchľuje, tak počujem pred nami ďalšie lámanie. Vybehujem vonku z remízky a s malou dušičkou čakám, aké prekvapenie to bude tento krát. Štekot! Ticho a znovu štekot, keď jeleň vybehuje na pole. Pár sekúnd a už aj pes v jeho smere. No v tesnej blízkosti okolo ďalšieho stáda oviec so psami, kde pastieri kričia: ,,tadiaľ, tadiaľ utekali!" Vidím, vidím, len sa modlím, aby ich psi boli pokojné... Jeleň nemal svoju prirodzenú rýchlosť, tak pevne verím, že je to on, náš ranený, z ktorého som nevidel ani kvapku farby celú dohľadávku. Chlapi tvrdia, že áno, je to on, že cez optiku videli, ako drží predný beh hore. Výborne! Upokojujem chlapov a sebaisto im hovorím, že najhoršie je za nami. Pokoj, veď geniálna vec s anténkou na krku pípla: ,,Cobi a korisť nájdená." Pomaly sa približujeme ku psovi a v diaľke počujeme jeho štekot. Domáci sú trošku nervóznejší, či pes vydrží držať ho na mieste tak dlho. Uisťujem ich, že áno a vysvetľujem im, ako zrealizujeme dostrelenie. Najhoršie je priblíženie sa k jeleňovi na dostrel. Tak v maximálnej tichosti, chlapi! Pes ho vytrvalo stavia na jednom mieste a mne umožňuje presnou ranou na krk vyčariť strelcovi veľký úsmev na tvári, so slovami: ,, tak tomu som už ani neveril, že sa nám to podarí." Obrovské ďakujem Cobimu, veď počas celých 9,14 km (viac ako 6 km durenie) nebola ani kvapka krvi a bolo podhodených niekoľko veľkých ,,polien" vrátane psov predo mnou, stáda oviec, ich vydupané prechody a celková náročnosť dohľadavky. Úžasný deň pokračoval aj na druhý deň ráno, kde som si strelil prasiatko, ktoré mi Cobi vytrvalo držal, ale to už sme nedohľadávali, to sme už poľovali svojím štýlom! Farbiarom Zdar zobraziť celý popis