popis: Po veľmi zaujímavom hlasovaní na tohtoročnej výročnej schôdzi v domácom PZ som bol odhlasovaný za člena, a dostal tak šancu nahradiť činnosť a prácu už nebohého starkého, ktorý prehral boj so zákernou chorobou. Dostal som povolenk...Po veľmi zaujímavom hlasovaní na tohtoročnej výročnej schôdzi v domácom PZ som bol odhlasovaný za člena, a dostal tak šancu nahradiť činnosť a prácu už nebohého starkého, ktorý prehral boj so zákernou chorobou. Dostal som povolenku na srnca a diviačiu zver. Nastal august a príchod môjho najlepšieho kamaráta Miša, nepoľovníka, no správneho človeka k nám domov. Po jeho príchode ho vítam u nás na Gemeri a zapisujem na večernú postriežku do revíru. Obliekame sa, balíme sa vyrážame pešo na naše pomery väčšiu lúku obkolesenú jelšinou a hrubou hrabovou horou. Mišo, ktorý čakal, že pôjdeme niekde na posed na mňa len kukal, keď videl, že budeme poľovať zo zeme. Zakrátko po usadení pozorujem v ďalekohľade mladú líšku, navigujem Miša a ten ju zbadal tiež. "Aspoň sme niečo videli" vravím mu. Vychutnávame si krásu a pokoj keď zrazu z Mišovej strany výjdu na lúku dva mladé jelene. Chvíľu sa pokojne pásli a potom prebehli za horizont. Pomaly sa stmieva a Mišo na mňa špekulantsky pozerá : "Môžem už fajčiť " ? " hej, len ešte prečešem lúku " vravím mu. Pomaly prechádzam lúku ďalekohľadom zľava doprava, no viac - menej som už na nej nič nečakal, ale poznáte ten pocit keď máte nutkanie a ani neviete prečo. " Diviak, veľký diviak v strede lúky napravo od nás " ! hlásim mu. Periférne Vidím ako Mišo za dve sekundy šlukuje cigaretu a následne ju hasí a mne to doteraz pripadá komicky. Obaja sledujeme statného diviaka no neviem posúdiť pohlavie. Kratšie telo, vysoký kohútik, žiadne iné kusy nevidím, to musí byť kanec ! Pomaly sa približuje a prichádza ku kríku šípky, tam chvíľu postojí a v tom sa mi stratí pod kríkom. Vzdialenosť mohla byť okolo 200 metrov, pušku som preto ani nebral do rúk. Prehľadávame lúku, ale diviaka nikde. V tom ho zbadám podstatne bližšie a nechápem ako potichu a kedy sa tam dostal. " Už je blízko, strieľaj " pobáda ma Mišo. Odisťujem guľovnicu vstávam zo stoličky, mierim na kanca, ale niesom si istý ranou. Sadám si a kontrolujem voľným okom pohyb diviaka, ten odchádza smerom od nás a zrazu zastane a istí. Vstávam, pušku opieram do pleca, naťahujem napináčik zatajujem dych a téčko puškohľadu ako-tak usadzujem na ľavú lopatku kanca. Je 21:05 a ticho večera pretne rana Zetky. Mňa oslepuje plameň z pušky prebíjam a už len počujem pomalý beh kanca. Ten sa otočil na smer z ktorého prišiel a zmizol mi na kraji lesa v tme, nebol som si istý ale počul som niečo ako náraz tela do tenkého stromu. Po niekoľkých minútach prichádzame na nástrel, kde nenachádzame nič a ja začínam nervóznieť. Pri baterke prechádzame s pripravenou puškou krajom lúky, ale nenachádzame žiadnu farbu. Volám otcovi, referujem mu čo sa stalo a ten mi navrhuje ísť pozrieť, či nenájdem farbu ani na zvážnici a vraví, že ak nepustím psa na voľno teraz večer, že pôjdeme skoro ráno na dohľadávku. Súhlasím. Na zvážnici sme nenašli ani farbu, ani žiadne stopy. Prichádzame domov a dávame si po kalíšťoku domácej. V noci viac nespím ako spím. Trafil som ? Veď bol blízko, musel som. Ale kde presne ? Dookola mi išli hlavou podobné otázky... Ráno vstávame pred piatou, do knihy návštev revíru zapisujem nasledujúcu dohľadávku a vraciam sa domov. Na dvore ma už čaká otec, brat a Mišo. Už chýba len hlavný aktér náš Alpský jazvečíkovitý durič, ktorý už potvrdil, že zvládne vypracovať aj staršiu stopu. Po príchode na nástrel si ho psík overuje a postupuje smerom hore lúkou, kde nachádzame prvú farbu a v kútiku duše verím, že by to dnes mohlo mať šťastný koniec, no doteraz nepochopiteľne ho strhávam zo stopy a schádzame dolu smerom do mladej jelšiny, kde som myslel, že bude kanec zhasnutý, prechádzame cez zvážnicu do hrubej hory a vystupujeme na drevosklad. Nijako nám to nejde do hlavy, nikde žiadna farba. Vraciame sa späť na nástrel, psík ďalej postupuje pomerne opatrne lúkou, nachádzame ďalšiu farbu a úlomok kosti, to už na pokyn otca vypúšťam psa na voľno a otec s puškou a Mišo postupujú za mnou. Basty prebehol krajom lúky smerom dohora a stojí ma mieste so zdvihnutým chvostom a pobehuje okolo neveľkého kríka. Zakrátko nato začne hlásiť. Pomaly všetci postupujeme za ním a ja stále tomu všetkému neverím. Po chvíli sa skláňame pred mojim prvým úlovkom - prvým diviakom a po obhliadke vidíme, že hneď trofejovým. Mám zmiešané pocity šťastia, radosti a celý priebeh si stále v mysli opakujem. Z dumania ma preberá otec, ktorý mi s úprimným pohľadom gratuluje a neskrýva radosť, Mišo to všetko poctivo dokumentuje. Vývrh za mňa v podstate urobil otec, aby sme nestrácali čas kým ho dopravíme domov. My s Mišom sťahujeme diviaka na zvážnicu a otec s Bastym ide po auto domov. Onedlho prichádza otec na džípe a nasleduje pasovanie za lovca diviačej zveri - otec mi tromi štipľavými údermi pripomína aby som sa o zver najprv staral, a až tak ju lovil. Ja si zakladám za klobúk jelšový zálomok namočený v krvi čierneho rytiera a ďakujem Diane a Sv. Hubertovi za tento krásny zážitok. zobraziť celý popis