popis: Minulý rok som ulovil ročného srnca. Tesne po ruji už boli srnce prvej a druhej vekovej triedy odlovené. Zostávalo uloviť iba jednu trojku. Počas rannej vychádzky som uvidel srnca s raritným parožím. Na obidvoch kmeňoch, nerovnako vysok�...Minulý rok som ulovil ročného srnca. Tesne po ruji už boli srnce prvej a druhej vekovej triedy odlovené. Zostávalo uloviť iba jednu trojku. Počas rannej vychádzky som uvidel srnca s raritným parožím. Na obidvoch kmeňoch, nerovnako vysokých, smerovali vetvy dozadu, pričom z každého kmeňa vyrastala jedna vetva z ružice akoby druhý kmeň. Vek srnca som odhadol na štyri roky. Keďže dvojky už boli odlovené, nevystrelil som. I keď ma prst veľmi svrbel. Hneď na druhý deň som zašiel za hospodárom s otázkou, či by bol veľký problém namiesto trojky srnca streliť dvojku. „Ťažko povedať ako bude reagovať hodnotiteľská komisia. Už jedného srnca máš tohto roku a nie je rozumné si robiť problémy“, uzavrel debatu hospodár. I uposlúchol som ho a nechal srnca jeho osudu – veď ho skúsim vyhľadať na rok. Prišiel tohoročný máj a ja som začal po raritnom srncovi pátrať. Šťastie ma však obchádzalo. Videl som viacero srncov, ale ani jeden nebol ten vlaňajší. „Neprežil tuhú zimu, presťahoval do inej lokality, alebo nasadil iné parožie?“, preháňali sa mi hlavou myšlienky. „Veď ja si ťa vychodím“, zastrájal som sa srncovi. 16. mája som vyfasoval povolenkou na lov srnca a pokračoval neúnavne v prečesávaní medzí v miestach, kde som srnca videl rok predtým. Ale bez úspechu. Koncom mája som sa opäť vybral po známej trase. Hneď za dedinou mi cestu skrížili dve jeleničky. Poobzeral som si ich v ďalekohľade a pobral sa svojou cestou. Kráčajúc poľnou cestou som periférne zbadal pohyb. To sa ani nie v 50 m vzdialenosti z trávy zdvihli dva kusy srnčej. Srnka so srncom. Vo vysokej tráve srncovi trčala len hlava a kúsok krku. Na hlave sa dali rozoznať dva parožky. Hneď mi bolo jasné, že to nie je ten môj, ale iný ale tiež zaujímavý. Jeden parožtek šestáka a ten druhý len tak do pol uší a javil sa mi že je bez výsad. Jasný výradový kus. Flintu som však nestihol dať dole z pleca. Srnec bleskovo zatiahol do neďalekých kríkov. Bola to silná motivácia. Takú zaujímavú trofej získať to sa nepodarí každý deň. Keď som mojej žienke porozprával o srncovi prevátila očami so slovami, „Kým ho nestrelíš ťa poriadne doma asi ani neuvidím“. Radšej som tú debatu ďalej nerozvíjal a otočil reč na iné. Čakalo ma obdobie domácich výhovoriek, skorých vstávaní a neskorých líhaní, jednoducho obdobie nevyspatosti. Ešte že som si aspoň cez víkend mohol trochu zdriemnuť po obede. Miro, môj dlhoročný kamarát, neodolal volaniu rybárskeho cechu a pobalil sa na 10 dní bivakovať na Liptovskú Maru. Samému sa človeku ťažko vstáva. Pár krát som budík vypol ešte pred zvonením, ale pár krát som aj vstal. Srnec však robil drahoty a nechcel sa ukázať. Diana to mala naplánované inak. Keď sa Miro vrátil z rybačky, veru som neotáľal a hneď ho zavolal na rannú vychádzku. V sobotu ráno sme opäť nemali šťastie. Do cesty sa nám akurát vysoká plietla. „V nedeľu si ráno pospíme“, vravím Mirovi. „ A pôjdeme zas v nedeľu večer ak nezaprší“, dodávam. Povenoval som sa celú sobotu a nedeľu rodine a večer som sa vypýtal do lesa. A bolo mi vyhovené. Syn nás odviezol do Jánovej doliny. Mali sme v pláne cestou domov prečesať medze nad dedinou. Avšak sme sa nedostali až tam. Hneď v prvej dolinke za starým lomom vápenky Pod východovou, sme zbadali v náprotivnom svahu červenkasté telo pasúcej sa srnčej. Keď zdvihla hlavu dalo sa rozoznať parožie, ale bolo to dosť ďaleko. „Poza hrebeň sa presunieme nižšie a obzrieme si ho“, navrhuje Miro. „Dobrý nápad, poďme“, súhlasím. Keď sme sa dostali na úroveň srnca už bolo zrejmé, že budem strieľať. Bol to srnček s jedným krátkym parožkom. „A nevyrastajú mu tam dva parožky z pučnice?“, pýta sa ma Miro. „Len aby tam neboli tri“, ja mu na to. „Overíme si to, keď bude ležať“, s úsmevom kontruje Miro. Srnec bol pomerne ďaleko a bolo by žiadúce strieľať z pohodlnej polohy. Ako si ju však vyrobiť. Trávy vysoké nad kolená, ľahnúť sa nedá. Mám so sebou kozlicu 5,6x52R/12. Takej ľahkej guľke aj steblo trávy vadí. Poniže som zbadal vyčnievajúci kameň. „Daj dole ruksak“, súrim Mira. Ruksak ukladám na kameň a skúšam zamieriť. Nič moc poloha, lakte nemám o čo oprieť, stabilita mizerná. Opieram sa hruďou o kameň a flintu posúvam dopredu. Voľačo lepšie, ale stále nič moc. Pri zamierení mi bodka poskakuje po srncovej komore, nie je to na istú ranu. Začínam byť nervózny a bodka skáče čoraz viac. Otáčam hlavu na neďaleký lesík, zahľadím sa do tmavej zelene ihličia, pár krát sa nadýchnem a vydýchnem. To ma ako tak upokojilo. Opäť mierim a bodka je pokojnejšia. Odisťujem flintu, napínam napináčik a pritláčam prs na spúšť. Dolinou sa ozve výstrel. Reakciu srnca po výstrele som nevidel. Predsa aj tá malá guľka trochu kopne. Srnec pobehne kúsok do svahu zastáva a skláňa hlavu. Myslím si že je dobre, ale Miro mi šepká, „Daj mu ešte jednu, netrafil si“. No to mi veru na pokoji nepridalo. Šmátram pod vestou a hľadám na opasku puzdro s nábojmi. Nejako mi to dlho trvá. Srnec zasa spravil pár krokov a znovu skláňa hlavu k prednej nohe. Konečne nabíjam druhý náboj a mierim na srnca. Akoby mi adrenalín spevnel ruku. Bodka je položená tesne vedľa srncovej lopatky a takmer sa nehýbe. Druhý výstrel srnec značí poskočením a uteká do kríkov. „Tá mu sadla Pali“, s úsmevom vraví Miro. „Ten nebude ďaleko“, spokojnosť z neho len tak srší. Netreba čakať povinnú štvrťhodinku, čaká nás neľahký zostup do doliny a výstup na náprotivný svah, tak sa zaraz poberáme k srncovi. Strmá dolina, obrastená trnkami a šípmi nás poriadne potrápila. Našťastie som spadol iba raz a aj flinta obišla bez ujmy. Nástrel nebol problém nájsť. Krík, pod ktorým stál naposledy srnec sa nedal minúť. Fŕkance svetlej farby hovorili o zásahu na pľúca. Po pár krokoch bol na výstrelnej strane kúsok pľúc. Srnček svoju životnú púť skončil 20 m od druhého zásahu v tieni kríkov, v ktorých strávil svojich 5 či 6 rokov života. Keď som sa mu zblízka pozrel na parožky, až sa mi chlpy zježili. Neskutočné niečo. Vyniesli sme ho na lúčku a vzdali poslednú poctu. Miro pri podávaní zálomku ma dokonca objal, čo sa u neho doteraz ešte nestalo. Diana mi dopriala uloviť tohto nevšedného srnca na 14 vychádzke. Pri ošetrovaní diviny sa objasnilo trochu netypické správanie sa srnca po prvom výstrele. Strieľal som na ľavú stranu srnca. Strela zasiahla ľavú prednú nohu tesne nad kolenom spredu. Zasiahla aj pravú nohu v tej istej výške ale za kolenom. Boli to viac menej škrabance, nebola zasiahnutá kosť. Srnec po odbehnutí si pravdepodobne lízal ranu, ako mi neskôr povedal Miro. Druhá strela vnikla do trupu srnca tesne za lopatkou a zo srdca urobila poriadny vecheť. I tak dokázal ešte prebehnúť niekoľko metrov. Syn, je už zvyknutý na telefonáty z poľovačky. Okamžite bol v pohotovosti a auto pristavil na najbližšiu cestu načas. Doma na záhrade sme si urobili ešte pár dokumentačných fotografií. Nechýbal ani kalíšok na lovu zdar. A možno boli aj dva či tri či ....... – veď kto by to už počítal pri takej peknej trofeji. Vyvrhnutý srnec vážil 21,6 kg. Strieľal som na 140 m polo plášťovou strelou S&B o hmotnosti 4,6 g. Podliatiny boli zanedbateľné. zobraziť celý popis