popis: Do víkendu zostávalo pár dní a my sme nerobili nič iné, len sledovali počasie na sobotný deň. Jediná naša predstava a túžba bola, stráviť celý deň v lese a užiť si to naplno! Budík sa nestihol ani poriadne zapnúť a už bol vypnu...Do víkendu zostávalo pár dní a my sme nerobili nič iné, len sledovali počasie na sobotný deň. Jediná naša predstava a túžba bola, stráviť celý deň v lese a užiť si to naplno! Budík sa nestihol ani poriadne zapnúť a už bol vypnutý. V sekunde stojím pri okne a s úsmevom si hovorím: ,, Jasno, krásny deň môže začať." ,,Sme na ceste, káva zaliata?" vypisujú Lešky9 a Spartakus na ceste pre mňa. Ako inak? Všetko pripravené! Káva dopitá a vyrážame tam, kde nás to najviac napĺňa. Miesta v revíri, samozrejme tie najlepšie, sú dôkladne vybraté a čakáme, ako sa pomaly rozvidnieva. Les sa prebúdza a ranný individuálny pirš je zahájený. Pomalé a tiché kráčanie na mokrom lístí dáva sebaistotu, že sme skoro neviditeľní. Ale len skoro, lebo Cobi sem tam stúpa, kde nemá. Na niekoho sa predsa vyhovoriť musím ;). Ticho v lese ruší len vibrovanie telefónu. Chlapci začínajú písať do spoločnej skupiny správy, aké výsledky sa priebežne dostavili. Spartakus: ,,Jelene, no žiaden lovný ani výradový!" Vinsi: ,,Len holá." Čo je s Leškym9? Nejako je ticho. Jasné, že je ticho, keď v kľaku čaká, kedy prasa spomalí, aby mohol strieľať! Zahrmel výstrel a my už čakáme buď na pozitívne správy alebo výhovorky. Smejeme sa. Lešky9 píše: ,,Chlapci, netrafil som! Neviem ako je to možné, keďže som ho mal krásne v kríži, pušku opretú a prasa do 80 metrov." Samozrejme to nepoteší, zneistí a vyvolá pochybnosti, či ,,ide presne", pretože si náhle spomínaš, ako si ju udrel na poslednej poľovačke. Nálada klesá a priznám sa, prenáša sa to aj na mňa, keďže chceme poľovať celý deň a viem si predstaviť, ako sa človek cíti, keď nemá istou vo svojej puške. Jediné čo má napadá, je: ,,Urob ranu do stromu, nech v tom máš jasno!" Lešky9: ,,Sakra, neprestrelilo buka, ale rana v strede a flinta ide presne." Nálada sa znovu zdvíha a my sa stretávame na dohodnutom mieste. Ohník rozložený, opekáme klobásy, dopĺňame energiu, hodnotíme, jedno malé na LZ a vymýšľame plán, kde budú zaľahnutí. Všetko vyšpekulované! Všetci štyria pomaličky prechádzame po svažnici pri mladine. Vieme, že keď budú vo vnútri, tak ich pes zacíti. Samozrejme, že debatný krúžok pokračuje vo veľkom a jediný kto to berie vážne, je Cobi. Náhle od nás odskočil a v pokluse sa vrátil naspäť, už za náš chrbát, do mladiny. Nevenovali sme tomu pozornosť, pokiaľ sa neozval hrubý, zavýjajúci hlas, označujúci, že diviak je zaľahnutý a nemieni sa tak skoro zodvihnúť. A teraz to prichádza! Moment, ktorý dokazuje našu zohratosť. Bez žiadnej dohody, plánu o rozostúpení, či bez pozretia sa na seba, každý v tom momente vie, čo ma robiť! V sekunde sme sa rozutekali na svoje štandy, ktoré už z minulých skúseností dobré poznáme. No neviem prečo, ja si vždy musím vybrať ten najvyšší a najvzdialenejší štand! Po skončení sezóny kondícia opadla. Srdce bije na maximum a s dychom nestíham. Jediné čo ma drží je adrenalín, ktorý ma ženie vpred. Som na štande a konečne vydychujem. Volá Lešky9: ,,Som vo vnútri! Je tu jeden veľký kus a Cobi ho hlási tak z dvadsiatich metrov!" Potom to dáva zmysel, pretože čím väčší kus, tým väčšia vzdialenosť. ,, Idem potichu ku psovi, priprav sa." A vzrúšo môže začať! Telefón zazipsovaný a flinta v ruke. Štekot sa poriadne zintenzívňuje a to už viem, že má Leškyho9 za sebou. Pomaly sa hlas približuje a počujem prvé prasknutie konárikov. Pušku zalícim a začínam pracovať s dychom, aby ma neovláda triaška. Stojím na svažnici, ktorá pretína mladinu. Registrujem pohyb, ktorý už sledujem cez osnovu puškohľadu a v tom skladám pušku, so slovami, veď je to Cobi! Čudujem sa! Vybieha von a uteká okolo mňa s hlavou stále otočenou do vnútra mladiny. Na rohu mladiny zastal a vyslovene nadbehol diviakovi a nehybne čaká, kedy sa ukáže. Vidím, ako po krátkej chvíli napol uši a vyštartoval do hrubého lesa. Už je vonku! Uvedomujem si, že odtiaľto ho neuvidím a utekám na miesto, kde Cobi stál. Vidím ho! Už je v hrubom lese. Nahadzujem flintu a hľadám správnu medzeru medzi stromami, no musím byť rýchly, lebo vidím mu len hornú časť tela a tá zachádza za malý hrebienok. Rýchly výdych a hlboký nádych mi umožňuje dôkladnejšie ťahať kríž spolu s utekajúcim diviakom a v tom sa dotýkam napináčika. Padá výstrel a diviak ostáva v ohni! Wow, takéto rany neskutočne potešia, no niekedy až prekvapia. S klobúkom sňatým z hlavy pomaly kráčam k úlovku, hladkám, chválim Cobiho a teším sa spolu s ním. Chlapci sú pri nás a skláňame patričnú poctu ulovenej zveri. Poďakovanie našim patrónom a prijímam zálomok. No deň sa ešte nekončí, pretože prichádza jedna dôležitá informácia. Spartakus oznamuje, že v spodnej časti mladiny, započul jemný lomoz! Hmmmm..., viac nám nebolo treba. Ideme to preveriť... Ako to dopadlo, si počkajte na príspevok od Leškyho9. PS: za závery na puškách sa ospravedlňujeme! Radosť a eufória. zobraziť celý popis