popis: Písal sa dátum 12.11.2016. Bola to sobota. Sobota, ktorá patrí nám, našej stvorke. Vinsi, Lešky, Cobi a ja. Plný očakávania som vystúpil z auta do rannej tmy. Lúčim sa s priateľmi, zatváram pomaly dvere, aby som nebol v rannom tichu pr...Písal sa dátum 12.11.2016. Bola to sobota. Sobota, ktorá patrí nám, našej stvorke. Vinsi, Lešky, Cobi a ja. Plný očakávania som vystúpil z auta do rannej tmy. Lúčim sa s priateľmi, zatváram pomaly dvere, aby som nebol v rannom tichu príliš hlučný, no v zlomku sekundy som si spomenul na štvormesačnú smolu,ktorá má sprevádza a nechce sa mňa a mojej novej pušky pustiť a tak si pýtam od kamaráta jeho náboj, pre šťastie. Zasuvám si ho do komory, zatváram záver pušky, zaisťujem a prehadzujem cez rameno. Podvihol som klobúk a kamarátom povedal ,,lovu zdar''. Ostávam stáť na mieste a pozerám ako džip pohlcuje tma. Vychutnávam si to úžasné ticho, pri ktorom sa krok po kroku pohýňam po vybranej trase dnešného piršu. Pofukuje jemný, ale prekvapivo mrazivý vánok a tak pridávam do kroku. Začína sa brieždiť, čo znamená, že oči musia byť na stopkach. Za krátko na to zbadám líšku cupkajúcu hrubým bukovým lesom. Okamžite si kľakám na koleno uprostred cesty. Pušku hádžem do ramena a čakám čo bude. Približuje sa čoraz viac a viac. Krátkym skokom preskoči koľaj plnú vody a v tom zastane. So zalicenou puškou pozeram cez puškohľad na krásne sfarbeného lišiaka a premýšľam, či prerušiť to tiché ráno, ranou z pušky. Čo keď za rohom leží v mláke kanček, povedal som si. Bol to prvý lišiak videný mojim okom cez puškohľad a tak som potiahol spúšť a vystrelil. Neskutočná rana sa ešte chvíľku tiahla horami. Videl som, že lišiak ostal na nástrele a pomaly zhasinal. Po chvíli som podišiel k nemu, vzdal úctu, zodvihol a šiel smerom ku dohodnutému miestu stretávky. Cesta mi trvala približne hodinu a pol na ktorej som videl iba pár kusov srnčej, už v zimnom šate odetú. Dorazil som k autu, pri ktorom má už čakali usmiaty parťáci. Po doplnení energie sme zhodnotili, že skúsime prehnať húštinu do ktorej viedli čerstvé diviačie stopy. Obstáli sme mladinu po stranách a zo spodu to tlačil kamarát so svojim jedinečným Cobim. Po chvíli čakania, sa z mladiny ozval silný,hrubý štekot signalizujúci diviačiu zver. Štekot bolo počuť čoraz vyššie a vyššie a tak sme sa posúvali spolu s ním. Bol som už skoro na konci mladiny, keď som začul šuchot a lámanie konárov.  Vedel som, že idú mojim smerom, akurát sa nedalo odhadnúť presne miesto odkiaľ vybehnú von. Preto som sa rozhodol vzdialiť od rohu mladiny, kvôli tomu aby som vedel pokryť obe strany. V sekunde, ako mi to prebehlo hlavou vyskočili dva kusy diviačiej zvery . Boli to dva kance, ktoré utekali pred Cobim. Tri metre od mladiny sa partia rozdelila a tak som sa zameral na kanca bežiaceho predomnou. V tom okamžiku ako sa oddelil som ho mal v kríži. Bol to prvý kanec na ktorého som mieril v behu. Bolo mnoho faktorov na ktoré som musel dávať veľký pozor, no najdôležitejší bol Cobi. Neoddeliteľná súčasť našej štvorky. Pozrel som, kde sa nachádza. Bol v dostatočnej vzdialenosti od kanca a tak prišiel prvý výstrel. Bola to rana, no kanec vzdialený odomňa na 7metrov uteká ďalej. Zaregistroval som,že už to nieje ten beh, ktorým vybehol von. Prebíjam Rösslerku. Vyhľadávam ho po druhý krát v puškohľade a bez váhania strieľam. No kanca som už nevidel. Sklamaný ostávam stáť na mieste. Po 10 sekundách padá ďalšia rana podomnou.  Vedel som, že kamarát je tam a že ho zrejme dostrelil. Po rane nastalo ticho. Opatrným krokom som sa vybral k nemu opýtal som sa ho, či strielal po tom istom kancovi. No odpovedal, že nie ! Na perách sa mi vyčaril úsmev. Druhou ranou som ho strelil na lopatku. Rana ním prešla a kanec sa zvalil medzi buky pár metrov pred ním. Pre kanca to bola smrteľná rana. Takto sa mi Diana odmenila za štvormesačné čakanie. Kamaráti Ďakujem vám za skvelý zážitok a krásny deň prežitý s vami.LOVU VĎAK. zobraziť celý popis