popis: Vo štvrtok mi volá kolega Milan či nepôjdeme cez víkend na chatu pozrieť sa za nejakými vĺčkami. Mal som síce ísť pôvodne na návštevu k sestre, ale nejako to vyhovorím. Vravím Milanovi, že dobre. Denis nechce ísť lebo ho sekli kr�...Vo štvrtok mi volá kolega Milan či nepôjdeme cez víkend na chatu pozrieť sa za nejakými vĺčkami. Mal som síce ísť pôvodne na návštevu k sestre, ale nejako to vyhovorím. Vravím Milanovi, že dobre. Denis nechce ísť lebo ho sekli kríže a Martinovi sa nedala vymeniť nočná z piatka na sobotu. Odchádzame teda na našu útulnú chatu iba dvaja. Cestou sme uzavreli džentlmenskú dohodu: Milan vlka už strelil, na vlka teda strieľam ja. Keby sa ukázal nejaký „dvestokilový kančisko“ tak strieľa Milan, lebo pre zmenu ja už kanca mám. Prišli sme skoro až za tmy. Zakúrili sme v peci a pri príjemnom rozhovore čas celkom rýchlo ubiehal. Mesiac nebol žiadny, vonku bola tma ako v rohu tak sme si ľahli spať s tým, že ráno sa pôjdeme prejsť. Ráno zvoní budík už o tretej. Milan vstal a pri pohľade z chaty hovorí, že stále tma. Lezie naspäť do spacáka. O štvrtej sa situácia zopakovala. Od trištvrte na päť už Milan buntoší po chate že nemôže spať. Vonku sa pomaličky, pomaly začína brieždiť. Rehocem sa z Milana, ktorý nadáva, že príroda silno volá a jemu sa do tej studenej latríny nechce ísť. Nakoniec vstávam aj ja, obliekame sa, plníme hladné žalúdky slaninkou, klobásou a cibuľou. Špekulujeme kam ísť. Nakoniec zamykáme chatu a ideme tichučko prebúdzajúcim sa lesom lesnou cestičkou. Pred tým ako vyjdeme z lesa na lúku opatrne sledujeme či na lúke niečo nebude. Hovorím Milanovi, čo to je tam pod lesom? Myslel som že hádam nejaká srnčia... Milan sa zmohol iba na: „Ty k*k*t, VLK!“ Beriem pušku do ruky, ale už je tam... Nechápavo pozeráme s Milanom na seba. Bola to sekunda a ja si pekne nadávam, že som prepásol príležitosť. Ostávame čakať či náhodou... Zrazu Milan šepoce: „Vyšiel naspäť, ide krajom lesa“. Hľadám ho v puškohľade, vidím ho, zašiel znovu za stromy. Čakám kedy sa vynorí spoza stromov. Ticho by sa dalo krájať. „Však stojí v medzere medzi stromami čo nestrieľaš?“ šepoce Milan. Kde, ja ho nevidím. Vtom ho zbadám, ale znovu zachádza do lesa. Milan skladá ďalekohľad z očí a vraví mi, že mu nohou trasie triaška, ako keby mal guľovnicu v ruke on. To snáď nie je pravda, ide mi hlavou... Taká šanca a nič. Ešte počkáme, čo keď sa predsa ešte vráti. Ale ani jeden z nás už tomu veľmi neverí. Prešlo päť minút, desať... Hádam pôjdeme. Zrazu Milan šepoce: „Jozef však on je naspäť, tam stojí pri strome“! Ani ja som nevidel skade sa objavil. Milan s ďalekohľadom prilepeným na očiach šepká: „Jozef má dačo v papuli, asi zajaca alebo čo, a ide smerom do lesa, ak nestrelíš už sa nevráti“! To už ale kríž puškohľadu sedí tam kde má a ranné ticho pretína rana. Počujem náraz gule, len neviem či do zeme, alebo do vlka. No čo? Pýtam sa Milana. Jozef do frasa neviem, akurát som skladal ďalekohľad z očí, bo som sa chcel pozrieť či ho vidíš a kde vlastne mieriš. V tom momente padla rana. Založil som ďalekohľad naspäť a už som len videl ako odbieha za strom. Trasúcimi rukami zapaľujeme cigarety. Po chvíli ideme na nástrel. Na nástrele je nejaká kosť ,čo mal v papuli a kvapka svetločervenej farby nie väčšia ako necht na malíčku. Kus ďalej ďalšia. Opatrne postupujeme a hľadáme farbu. Trvá to chvíľu, ale príde mi to ako večnosť. A v tom som ho pod smrekom zbadal... zobraziť celý popis