popis: Jeseň bola pomerne daždivá. Všade mokro a šmykľavo. Popadané lístie tiež výrazne sťažovalo pohyb v lese. Za takýchto podmienok nie je problém hodiť sebou o zem. Podarilo sa to aj mne. Nočný zostup k posedu v Drozdove som neustál. Na...Jeseň bola pomerne daždivá. Všade mokro a šmykľavo. Popadané lístie tiež výrazne sťažovalo pohyb v lese. Za takýchto podmienok nie je problém hodiť sebou o zem. Podarilo sa to aj mne. Nočný zostup k posedu v Drozdove som neustál. Najprv som zatancoval niečo na spôsob odzemku a potom ma jednoducho hodilo o zem. Reflexívne som uchopil flintu do ruky a zdvihol nad hlavu. No i tak som jemne klepol flintou o zem. Pri tom akrobatickom výkone som veru nevedel či to bolo pažbou, alebo puškohľadom. Veril som však pevnej montáži a kvalite puškohľadu Meopta. Poľovní hostia odišli s niekoľkými peknými jeleňmi a po 15. októbri sa dostalo aj na nás radových poľovníkov. Nuž som začal aj ja jeleninu zháňať do mrazničky. Zver však bola v mojom rajóne akási rozbehaná a opatrná. Rozhodol som sa vybehnúť trochu vyššie a trochu ďalej. Aj Miro súhlasil s tým že by sme mali Bukovinu opáčiť. Milo nás prekvapilo, že družstevníci pod Bukovinou v doline Hlboká pomulčovali všetky lúčne porasty so starou trávou. Vyrastala na nich mladá zelená trávička. Pochúťka pre vysokú. Keďže sme mali hodne času do súmraku, pobrali sme sa pozrieť na vrch Bukoviny. Miro, ako čerstvý predčasný dôchodca, po dlhom čase žiaril spokojnosťou. Počas týždňoviek sa mu veľmi nedalo do lesa chodiť. Teraz si to priam užíval a o to pozornejšie sledoval krajinu. „Pali tam je líška, ukazuje Miro prstom doprostred veľkej lúky. Pozerám cez daľekohľad, ale nič nevidím. „Trčia jej len uši, počkaj keď sa pohne tak ju uvidíš“, núti ma Miro vypliešťať oči niekde doďaleka. A veru mal pravdu, líška sa pohla a ja som ju konečne zbadal. Bola však cez 200 m ďaleko. My uprostred lúky bez možnosti krytu. „To nedopadne dobre“, hútam. Pár metrov za nami bola malá priehlbinka s malým trnkovým kríkom. „Poď, pokúsime sa schovať“, ťahám Mira za rukáv. Poskladali sme sa jeden za druhého a sledovali, čo bude líška robiť. No čo by robila, chytala myši a pomaly smerovala k nám. Vsunul som flintu medzi pichľavé konáriky trnky a namieril na líšku. Bolo to hodne ďaleko. „Nenáhli sa Pali, máme kopec času a určite príde bližšie k nám“, radí mi Miro. Z troch loveckých pokusov mala líška dva úspešné a tak si pochutnala na dvoch hlodavcoch. Asi už mala dosť, lebo zrýchlila chôdzu a nesmerovala k nám, ale popred nás a začala sa vzďaľovať. Nemohol som čakať. Vystihol som chvíľu keď na chvíľu spomalila a otočila sa bokom. Krátke zamierenie na okraj lopatky a zaznel vystrel. Líška sa zvrtla na mieste a utekala tam odkiaľ prišla. Hlavu jej však tlačilo k zemi, postupne spomaľovala až ju vyvalilo. „Kde som ju len trafil“, hútam. „Po zásahu springfieldom poloplášťovou strelou by mala padnúť na mieste“, rozmýšľam, či predsa len to klepnutie flintou pri páde trochu neposunulo zámernú osnovu. „Poďme pozrieť, kde som ju trafil“, bez obvyklej pauzičky sa hneď poberám na nástrel. Vzdialenosť som začal krokovať a kroky som poriadne naťahoval. K nástrelu to bolo 120 krokov. Keď sme prišli k líške, bol som prekvapený ešte viac ako po výstrele. Zásah, ako vidno aj na fotografii, bol v čistej desiatke. Tak predsa sa osvedčila kvalitná pevná montáž a aj moja obeta, keď som pri páde skôr ratoval flintu ako moje kríže. Asi dvojročná líška, o hmotnosti 5 kg, po zásahu springfieldom strelou Norma Vulkán 11,7 g dokázala prebehnúť ešte asi 40 m. Nuž i to sa stáva...... zobraziť celý popis