popis: Vo štvrtok poobede sme doma na Šuňave s manželkou a kamarátmi Jožom a Martinom popíjali kávu. Jožo a Martin Ivanu podpichovali, že na víkend by ma mala s nimi pustiť na ruju. Dostal som priepustku s tým, že najskôr vo Vítkovciach pozb...Vo štvrtok poobede sme doma na Šuňave s manželkou a kamarátmi Jožom a Martinom popíjali kávu. Jožo a Martin Ivanu podpichovali, že na víkend by ma mala s nimi pustiť na ruju. Dostal som priepustku s tým, že najskôr vo Vítkovciach pozbierame zemiaky. V sobotu boli zemiaky pozbierané už doobeda. Našich drobcov Miška s Martinkom som nahnal do vane, lebo z role prišli ako čerti a po chvíli rovno do postele. Chlapci pospali celkom rýchlo a ja sa po prianí „Lovu zdar“ od manželky ponáhľam na Šuňavu. Joža som zastihol pri knihe návštev. Pýtam sa ho kde ide. Hovorí, že ide zakŕmiť Table a Stadlo a že asi zostane na Stadle. Sadám k nemu do auta a ideme zakŕmiť spolu. Cestom sme sa dohodli, že večer pôjdeme na Patriu. V povolenke máme obaja aj „štvorky“, tak padá otázka, že kto bude strieľať. Hovorím mu, že ja som na štvorku strieľal minulý rok, keď sme boli spolu a netrafil som. Nech teda strieľa Jožo. Sme dohodnutí. O piatej ma už Jožo čaká pred domom a vyrážame. Chodníkom z Patrie postupujeme z nohy na nohu, lebo je sucho a ešte aj ten čerstvo pokosený chodník šuchoce. Po chvíli zbadáme oproti vo svahu jeleničku, ktorá stále na nás zazerá. Nedá sa nám pohnúť, tak len stojíme a čakáme. Vo svahu pod nami stále čosi praská, ale pre vysokú suchú trávu a malinčie nevidíme nič. Cez dolinu oproti vo svahu, v malom lesíku vytrvalo ručí jeleň. Z lesíka vyťahuje jelenica a nakoniec sa ukáže aj on. Našu „strážkiňu“ to konečne prestalo baviť a ide si po svojom. S Jožom sa kocháme ručiacim jeleňom a konštatujeme že je to dobrý jeleň. Je však veľmi ďaleko... Kráčame ďalej po chodníku a po chvíli stretávame tri jelenice a jeleňa – niečo medzi „dvojkou a trojkou“. Pomaly sa šerí, mne sa to zdá byť dolu kopcom trochu ďaleko, tak nestrieľam. Jožo tiež nestrieľa a odchádzajú. Je tma, kráčame domov. Po príchode domov ešte na jedno „orosené“. Ráno ideme o piatej znie dohoda. Vybrali sme sa znovu na ten istý chodník, len z druhého konca. Prešli sme lavičkou cez Váh a počúvame. Nad chodníkom v rúbani reve jeleň. Ako sme prišli pod rúbanisko, obrechal nás srnec. Bežal hore do rúbaniska a brechal ako dobrý strážny pes. Jeleň stíchol. Prichádzame na chodník, všade ticho. Ja zostávam sedieť v dolinke a Jožo na hrebienku asi o sto metrov ďalej. Nič sa nedeje. Po nejakej polhodine sa Jožo presúva ešte kus ďalej. Idem k nemu. Pomaly spoza hrebeňa vychádza slnko. Sedíme na chodníku, pofajčievame. Dnes sme už asi dopoľovali, hádam pôjdeme. Zrazu nad chodníkom čosi praská. V medzere medzi stromami nad chodníkom prešiel jeleň. Obojstranne vidlový, v tele mohutný, odhadujem na nejakých šesť - sedem rokov. Výradová „dvojka alebo trojka“, rozkladám palicu. Ešte sa pýtam Joža, či chce strieľať. Hovorí že nie. Pušku mám opretú v palici. Jeleň pomaly vychádza spoza stromov. Kráča rúbaniskom na nejakých 90 metrov od nás. Zastavil pri pni. V tom momente padá rana. V puškohľade som videl ako vyhodil zadnými nohami a pomalým „vrávoravím“ krokom ide dolu rúbaňou. Stáča sa k nám a na ceste pod nami počujeme iba vyhasínajúci dych z prestrelených pľúc. Lovu zdar! zobraziť celý popis