popis: Od štvrtku trávime prázdniny s Ivankou a s deťmi na Šuňave. Cez deň robota a ráno a večer v lese na poľovačke. Ivanka so mnou poctivo chodila, ale nemali sme šťastie. Videli sme iba jelenice s mladými, srnčiu (výradová jednotka sa v�...Od štvrtku trávime prázdniny s Ivankou a s deťmi na Šuňave. Cez deň robota a ráno a večer v lese na poľovačke. Ivanka so mnou poctivo chodila, ale nemali sme šťastie. Videli sme iba jelenice s mladými, srnčiu (výradová jednotka sa však neukázala), zajace a nejakú líšku. V pondelok ráno o 3:15 mi Ivanka na otázku či ide so mnou rozospato odpovedá, že dnes nie. Idem teda sám. Na Hrbkoch boli predchádzajúce ráno diviaky, ale už som ich iba počul ako zaťahujú do lesa. Auto odstavujem na prvom Hrbku a ako vyťahujem pušku, z jarku sa vyborili diviačky a bežia ku hnojisku. Trošku rozladený pozorujem v ďalekohľade dve diviačice, prasiatka a asi dva lanštiaky. To je hádam aj tá istá „partia“, z ktorej som prechádzajúci spln jedného lanštiaka pri tomto hnojisku ulovil. Zachádzajú za hnojisko. Vychádzať ich nevidno, tak idem za nimi. Vietor je taký všeliaký, len dobrý veľmi nie. Tak to aj končí. Diviaky utekajú popri potoku hore ku Skvierčinám. Tam sa začínajú znovu popásať a ja dumem čo ďalej. Sadnem do auta, vyjdem ku pieskovej bani a pre Košariskami im skúsim nadbehnúť – to by mohlo vyjsť. Tak som aj spravil. Pri Košariskách čakám, fajčím, začína pršať a diviakov niet. Premýšľam, že asi zatiahli do Skvierčin a tu sa už neobjavia. Pri predstave, že má ešte dnes čaká fuška pri búraní drevárne odchádzam domov. Ten kilometer pešo naspäť ku pieskovej bani idem pomaly s ďalekohľadom na očiach, ale nikde nič. Vybíjam pušku, odkladám do auta, palicu tiež a ako otváram dvere že idem sadať, skoro mi oči z jamiek vyskočili. Znova sa potvrdila poľovnícka múdrosť, že najdôležitejšia vlastnosť poľovníka je trpezlivosť. Diviaky presne tam, kde som ich čakal. Puška na plece, palica do ruky a rýchlo naspäť. Netrvá dlho a stojím na ceste pri malej borovici a oproti v dolinke počuť fučanie. Puška na palici, odistená a zrazu z trávy asi dvadsať metrov odo mňa trčí do cesty hlava. Naťahujem napináčik, nie som si však istý či to nie je diviačica, čakám. Zrazu dva skoky a už je na druhej strane vo veľkej tráve. Bol to kanček, ide mi mysľou... Zrazu druhá hlava a lanštiak pomaly práča po ceste rovno smerom ku mne. Cez puškohľad si pozeráme z očí do očí. Hádam ho nestrelím rovno do čela... Hypnotizujem ho pohľadom nech sa otočí. A naozaj. Lanšiak sa natáča naširoko, dvíha nos, už chce asi aj utiecť. Ale kríž sedí na krku a Vulkan z otcovej kozlice mu v okamihu podlomil kolená. Prebíjam, druhé prasa uteká okolo mňa asi na sedem metrov, nechávam ho však ísť. Skladám klobúk a v duchu ďakujem... To nie je fér, vraví Ivanka, keď ma doma vidí so zálomkom za klobúkom. Utešujem ju, že sa to stávalo aj mne, keď mi bol posteľ prednejšia ako vychádzka s otcom... Pár faktov na záver: Strieľal som na 20 metrov, guľobrokovou kozlicou CZ 584, kaliber 7x65R, strelivo Norma Vulkan 11g. Strela vošla z ľavej strany kúsok pod uchom a zlomila chrbticu. Lanšiak asi 50-60 kg zostal v ohni. Na prekvapenie ho Vulkan neprestrelil. Ja som pri vyvrhovaní guľu nenašiel. Ten, čo ho rozoberal mi vravel, že bola zlomená aj lopatka a guľu nenašli. Neviem však povedať ako veľmi hľadali a kde vlastne tá guľa skončila. zobraziť celý popis