popis: „radšej dvesto metrov dolu, ako dvadsať metrov hore“ ... Druhým rokom som s radosťou prijal Jančiho pozvánku na spoločnú poľovačku nielen kvôli prekrásnemu kraju v ktorom sa konala. Večer sa mi nedá spať, ráno vstávam skoro. J...„radšej dvesto metrov dolu, ako dvadsať metrov hore“ ... Druhým rokom som s radosťou prijal Jančiho pozvánku na spoločnú poľovačku nielen kvôli prekrásnemu kraju v ktorom sa konala. Večer sa mi nedá spať, ráno vstávam skoro. Je hmla ako plnotučné mlieko, ako už päť dní. Pozerám na družicu a v duchu zúfam. Vyrážam z BA. Vlastne skoro meškám, ale aj tak zastavujem pred Kriváňom a vymieňam prepichnutú pneumatiku milej sestričke, ako sa dozvedám. Nahlas frflem, že už prvý šofér ktorý išiel okolo mal zastaviť a pomôcť, nie siedmi ktorým som bol ja a na otázku či mi môže niečo podržať, "džentlmensky" odpovedám ... nie, lebo sa bohužiaľ, alebo na šťastie, ponáhľam na poľovku (: Všetko je ale ako má byť a v stúpaní za Hriňovou sa hmla z metra na meter rozostupuje, vľavo sa objavujú Nízke Tatry a neviem či sa mi to zdá, alebo mi po líci zhrkotala slza. Prichádzam tesne načas. Vždy, ak sa dá, sa radšej tlačím do pohonu a inak tomu nebolo ani teraz. Po zvítaní a oficialitách sa premiestňujeme, rozostavujeme, kocháme sa v diaľke sa týčiacimi Tatrami, pofajčievame a čakáme na povel. Pohon je zahájený a už aj klesáme horou dolu dosť prudkým kopcom, ktorých je tu neúrekom. 10-20-30 krokov. Od honcov vľavo nás delí zvlnený terén s poza ktorej sa zrazu ozývajú tri slugové rany ... bum, bum, bum nasledované klasickým ... „diviaaakyyy“. To mi už stojíme, ako aj všetky chlpy na mojom tele a čakáme, čo sa na nás s porastu vyvalí. Srdce mi mláti ako Big Ben, ale s rozvahou starého barda púšťam prvé prichádzajúce pekne prerastené prasa na Jana a tvárim sa ako slušný hosť. To mu ale zastavuje na horizonte a nedá sa mu strieľať. Sekundy bežia ako hodiny a obaja sledujeme bachyňu nasledujúcu prieskumáka. Kríky sa ale stále trasú a z nich vychádza lanštiak. Ešte raz v zlomku sekundy preverujem či je všetko s kostolným poriadkom a prenášam červenú bodku Kahlesa mačknutím tesne za jeho lopatku. Po dvadsať metrovom kotrmelci už diviačik iba pomyselne beží do večných lovíšť. Sviňa dáva otočku o 180 stupňov a mizne na hrane prevýšenia medzi nami a ostatnými honcami. Prasa ju nasleduje pod horizont, ale iba pár metrov, potom sa už len kotúľa, lebo Hammerheady sa nemýlia, ani z Jančiho 7x64ky. V pohone už nepokračujeme. Nasleduje radosť preveliká, podávame si ruky, potlapkávame sa po pleciach ako keby sme vyhrali majstrovstvá sveta a dookola si udeľujeme komplimenty, ako sme ich vyplatili. Výnimočne praktizujeme posledný hryz a zálomky už na mieste a čakáme, kým adrenalín trochu vyprchá. Prekárame sa, kto má lepšiu techniku vyvrhovania a nasleduje robota. Už viem, prečo starý jágri hovoria „radšej dvesto metrov dolu, ako dvadsať metrov hore“ ... Ešte pred posledným pohonom usudzujeme, že dve fľašky kalvádosu ktoré som priniesol, sú za týchto podmienok málo a utekáme do doliny pre zálohu. Vrava okolo poľovníckej chaty nemá konca a témy sa nedajú vyčerpať až do neskorého večera. Diana z nás mala určite radosť. Janči ďakujem! Lovu Zdar. zobraziť celý popis