popis: V okolí Jánovej doliny a Východovej som v jeseni niekoľko krát na väčšiu vzdialenosť pozoroval líšku so zvláštnou chôdzou – takou hopkavou. Keďže sa tu vyskytovalo viac líšok, tak som zintenzívnil návštevy tejto lokality i v zi...V okolí Jánovej doliny a Východovej som v jeseni niekoľko krát na väčšiu vzdialenosť pozoroval líšku so zvláštnou chôdzou – takou hopkavou. Keďže sa tu vyskytovalo viac líšok, tak som zintenzívnil návštevy tejto lokality i v zime. Nemal som však šťastie na ulovenie líšky. Ale som zistil, že dôvodom hopkania líšky je poranenie pravej prednej nohy. Vôbec ju pri chôdzi nepoužívala. Po skončení zimy som si na ňu spomenul a tak sme sa spolu s Mirom vybrali na večernú vychádzku práve nad Východovú. „Líšky ideme teraz naháňať? Srncov nám treba obzerať“, skúša Miro nahovoriť ma na inú lokalitu. „Veď sa nám možno sa aj nejaký srnček ukáže“ – ukľudňujem Mira. „Aspoň pozrieme májovky nad Vápenkou“, nachádza si zdôvodnenie Miro. Lomom starej Vápenky sme vyšli na jej samý vrch.. Miro pozrel májovky, a veru ich pár aj našiel, a ja som skontroloval okolie lomu. Nebola tu ani noha, iba u susedov, na druhej strane doliny, sa popásalo niekoľko čried vysokej. Posadili sme sa pod krík a čakali. Čakali sme však márne. „Ideme domov a prejdeme cez Stráň“, dvíham Mira s vysedeného miestečka. Prekonali sme malú dolinku a už sme spoza hrebienka sledovali čo sa deje na lúke pri panákovi. Panákom voláme vápencový „menhir“ – je to asi dva metre vysoká skala trčiaca kolmo hore z kamenného podložia. Nad panákom si hopkala líška. Lov chrústov ju poriadne zamestnal, a tak mi dala možnosť priblížiť sa k nej na 70 m. Ľahol som si za terénny zlom a vystrčil spoza neho hlaveň flinty. Líšku som mal ako na dlani. Po výstrele líška pobehla pár krokov, poobzerala sa čo to buchlo a pokračovala ďalej v hopkaní za chrústami. Prebil som kozličku a rozmýšľal čo sa stalo, “Žeby niektoré steblo trávy vychýlilo ľahkú strelu?“ Presunul som sa bližšie k neďalekému trnkovému kríku, ktorý mi poskytoval kryt a aj oporu pre flintu. Líška sa medzitým presunula do 100 m vzdialenosti. Tento krát však po výstrele neurobila ani krok – dohopkala navždy. I so zásahom som bol spokojný, bola to čistá desiatka. Starší lišiak bol vychudnutý, vážil iba 5,5 kg. Naviac bol postihnutý prašivinou na zadnej polovici tela. Prečo nepoužíval pravú prednú nohu sa zo zbežnej obhliadky nedalo zistiť a s prašivým lišiakom som nemal veľa chuti manipulovať. Premiestnili sme ho pod neďaleký krík divej ruže, rastúcej na kamennom násype, a spravili mu kamennú mohylu. Cestou k domu sme na Stráni zbadali ďalšiu líšku loviacu chrústov. Posadil som sa na svah za trnkovú húštinu a vystrelil. Opäť sa prvá rana neujala. Táto líška mi ale na druhý výstrel nedala šancu. Veď aj zajtra je deň...... zobraziť celý popis