popis: Bol posledný deň možnosti polovania na splne a shmu po troch dňoch konečne hlásil jasno a bezvetrie. Môj pohľad z okna o siedmej večer tomu síce vôbec nenaznačoval, komplet zatiahnutá obloha, ale predpoveď je predpoveď. Dva dni ma už ...Bol posledný deň možnosti polovania na splne a shmu po troch dňoch konečne hlásil jasno a bezvetrie. Môj pohľad z okna o siedmej večer tomu síce vôbec nenaznačoval, komplet zatiahnutá obloha, ale predpoveď je predpoveď. Dva dni ma už obchádza chrípka ale už doma viac nevydržím, plán je jasný, za chvílu vyjde mesiac, o ôsmej vyrážam... Kráčam ku skrinke návštev revíru a užívam si ticho dediny, nefúka, nikde ani hláska, dokonca ani nevidím nikde svietiť. Do ticha len počuť niekoľko posledných cvrlikajúcich kobyliek ktoré ešte odolávajú ranným mrazíkom. Kráčam od neónky k neónke ktoré sú tak nariedko že si neustrážim tieň, pod poslenou je skrinka. Zapíšem sa a vsúvam náboj do komory kým ešte vidím, odzdravia ma posledné dva psy v dedine a blížim sa k neďalekému posedu. Spoza Západných Tatier akurát začína vychádzať mesiac a aj oblaky sa trhajú, paráda, diviaky tu ráno vídať zaťahovať, takže vypásť niekde musia. Sadám si na posedík ktorý je na kraji lesa. Ďalekohľadom kontrolujem lúky predomnou, je ešte tma ale je to ako závislosť, tak ako musí niekto každých 5 minút skontrolovať fb, tak často musím ja prejsť ďalekohladom lúku aby mi niečo neuniklo. Nesedím ani 15 minút a počujem kviknúť diviaka, je po mojej lavej ruke zamnou v poraste, pukot a kvikot sa približuje. Ten kto to zažil ten si vie predstaviť aké napätie to vzbudzuje. Potichu vyťahujem vábničku na diviaky, ktorú idem v praxi použit asi 1x, a pár krát zakrochkám. Lomoz sa evidentne blíži ku mne a zachvílu mám pod posedom celkom rušno, v duchu si myslím "našli ma", a už len čakám ktorý vystrčí prvý rypák. Asi na 60 metrov vychádza po mojej lavej ruke sviňa, opieram si flintu a odisťujem, počkám na prasce. Rezko si vykračuje a zatáča popred posed, prasiatka vychádzajú asi 50 metorov zaňou. Svinka však zaráža a zgrúli, moja stopa je ešte asi cítiť. Prasce zastali na kraji lesa a ja sa snažím jedno dostať do kríža, už mi svieti aj červená kontrolka v puškohľade ktorú sa pokúšam založiť cez pol tela. Mesiac mi však nepomáha, je skrytý za oblakmi ktoré visia nad Tatrami, a ja poriadne nevidím obrys diviačika. Sviňa by aj pokračovala ale prasce sa už rohodli že sa vrátia tak strhávajú aj ju, v tom ako na potvoru vyšiel mesiac a rozjasnilo sa. Zase boli raz chytrejšie... neskôr ich vidím vychádzať asi o 500 metrov ďalej, je to celkom slušný vláčik. Pomaly sa vytratím a idem naspäť do dediny, v knižke sa len prepíšem, idem pozrieť na druhú stranu. Asi dvadsať minút pešo máme kŕmenie, nazriem ešte tam. Mesiac už svieti poriadne a je ako cez deň, asi 200 od kŕmenia si sadám pod kriak, vyťahujem vábničku a posmelený vábičským úspechom spred hodiny krochkám, avšak po diviakoch ani stopy. Na ceste domov sa ešte rozhladam po jazvecovi, jeden nám chodí rabovať do dediny, asi chodí na slivky, to by si mohol odpustiť tie sú predsa na páľenô. Pred týždňom som sa vracal s Tarou z poľovačky a keď sme boli pri prvom dome sučka vletela do dediny a zrazu s brechotom smerom namňa durí po ceste jazveca. Neviem kto bol viac prekvapený a keď sme boli zoči voči na meter, odskočili sme obaja. Iba Tara si asi asi pomyslela že som strachopud a ona sa snaží zbytočne. Ešte som ju videl ako ho prenasleduje do lesa a ide tak rýchlo že ho občas chytí za zadok. Teraz sa zrazu niečo myhlo a smiešne poskakovanie borsuka sa nedá zmýliť s ničím. Je asi na 200 metrov a obaja pobehujeme stredom lúky. Musím sa nejak priblížit a tak len pomaly kráčam smerom kuňmu. Už som odneho asi na 100m ale je medzi nami kopček, keď si sadnem, nevidím ho. Prichádza jeden mráčik a ja podchádzam ešte asi 30 metrov. Sadnem si a už ho vidím dobre, počkám kým vykukne mesiac. Na puškohlade natočím 12stku zblíženie a zasvietim bodku. Poistka, napináčik, počkám kým sa pekne "vyblatuje" a pomaly stisnem spúšť. Keď strielam v noci tak po výstrele privriem oči, značiť by som ho aj tak nevidel keď ma oslepí záblesk, a viac sa tak sústredím na sluch, počúvam či ťapne gula. A aj tak bolo, guľka mi šepla že ciel našla, a už vidím ako sa jazvec prehodil na zemi. Prebijem a pomaly kráčam k nemu, je strelený na chrbticu a druhou ranou to definitívne končím. Idem domov po Taru, nech mi predsa ide pomôcť s jej jazvecom, neďaleko ju púšťam a ona ho spolahlivo nachádza idúc po mojej starej stope. Pomocníčka je zodpovedná, domov neťahám len 12 kilovú jazvečicu, ale aj 8 kilovú jazvečíčku :-). Lovu Zdar! zobraziť celý popis