popis: Už je tomu takmer dva roky, keď sa na mojom rebríčku hodnôt výrazne poprehadzovali šteblíky. Moji priatelia a známi vedia, ktorý šteblík sa dostal na prvé miesto...moje dve dievčatá (manželka s dcérkou Hankou). Polovačka sa jednoduc...Už je tomu takmer dva roky, keď sa na mojom rebríčku hodnôt výrazne poprehadzovali šteblíky. Moji priatelia a známi vedia, ktorý šteblík sa dostal na prvé miesto...moje dve dievčatá (manželka s dcérkou Hankou). Polovačka sa jednoducho musela posunúť na nižšie pozície, ale aj tak sú to šteblíky, po ktorých rád stúpam, aj keď už menej často ako pred tým, ako som sa stal otcom. Po čase som si ju zasa vychutnal... Je nedeľa ráno a ja ho opäť nevyužívam na lebedenie v posteli, ale chystám sa na polovačku spolu s Jozefom, ktorý je rovnakej váhovej kategórie ako ja a je vo veku, že by mi mohol byť otcom... vlastne ma aj niekedy familiárne oslovuje „synko“. Nestíham raňajky a ani len kávu a tak si do ruksaku si vkladám malú termosku s kávou a fajku s voňavým tabakom. Trojmesačná jazvečíčka Cora ma odprevádza k bráne a lúčim sa s ňou so sľubom, že keď vyrastie, budeme chodiť na polovačku spolu. Za bránou ešte počujem jej kňučanie, ktoré zaniká zabuchnutím dverí auta. Po ceste „nakladám“ do auta ešte Jozefa a ideme. Jozefovi doporučujem posed pri potoku, kde ešte stále stojí lán kukurice a kde je možné očakávať nejakého zablúdeného diviačika. Ja som sa odoberám do lokality, ktorá kedysi patrila môjmu dedovi a pradedovi. Prechádzam cez horizont do doliny, kde je posed na asi 30 ročnom topole s výhľadom na ďatelinové strnisko. Posledné metre pred posedom idem po špičkách, aby som nezlomil nejakú halúzku, čo by mohlo spôsobiť lomoz, ktorý by ma v tom tichu demaskoval. Sadám si a čakám kým vyjde slnko. Asi dvesto metrov odo mňa vychádza stará srna s dvomi srnčatami, ktoré sú však na svoj vek drobunké, čo je zrejme spôsobené slabou kondíciou ich matky. Po pár minútach sa kúsok od nich z agátovej medze vyťahujú dva jazvece, ale skôr, než ich stíham ďalekohľadom ošacovať, miznú opäť v medzi. Pekne to začína, teším sa. Túto pohodičku si chcem znásobiť fajkou, ktorú som si naplnil už doma a tak stačí len lusknúť zapaľovačom. Vyfukovaný dym mi potvrdzuje, že fúka juhovýchodný vietor, ktorý pomaly odnáša voňavé obláčiky, ktoré s blaženým výrazom tváre práve produkujem. Ráno je naozaj nádherné, začínajú sa ozývať bažantie kohúty z neďalekej trstiny, nado mnou si plachtí myšiak hôrny a po ďatelinovom strnisku si hopká mladý zajačik. Ideálny čas a priestor pre líšku. Už o malú chvíľu sa teším prvej líške, ktorá si štráduje po poli v susednom revíri a chytá myši. Keďže je za hranicou nášho revíru – u susedov, pokúsim sa ju „pritiahnuť“ k nám a tak skúšam napodobniť zvuk myši. Zacmukám a líška reaguje okamžite – všetko nechá tak a ide smerom ku mne. Hranica nášho revíru je na tomto úseku tvorená medzou, kde sú úseky agátov, chábrdia, trávy a bazových či šípkových kríkov. Líška vchádza do medze a ja mám opretú guľovnicu a čakám, kedy sa kmotrička objaví v našom. Neviem prečo, ale z medze nevychádza a po pol hodinke to vzdávam. Otváram si termosku a nalievam si kávu do vrchnáka. Vôňa kávy a kávový opar nad vrchnákom termosky znásobujú moju pohodu. Pochlipkávam a sledujem hodinky, lebo o 7:30 musím frčať domov, aby sme s rodinkou stihli omšu vo Farskom kostole. Je asi 07:00 hodín a zasa u susedov registrujem líšku, tentoraz mladú fešandu. Scenár sa opakuje, líšku vábim a ona reaguje, ale nie až tak ochotne, ako jej kolegyňa, lebo z papule jej visí myš, ktorú práve chytila. Vysporiadala sa zo svojím nákladom a smeruje zasa do medze. A zasa to isté, nechce sa jej von. Z chábrdia postupne vyletuje drobné vtáctvo čo prezrádzalo pohyb líšky po medzi. Zrazu z vysokej trávy vyletí bažantia sliepka. Už mi je jasné, prečo sa jej z medze nechce, lepší bažant v papuli ako myš u susedov na strnisku. Celé to trvá asi 15 minút a keď sa mi na malý okamih ukazuje pri bazovom kríčku, môj napináčik cvakol naprázdno-zabudol som si odistiť. Napätie stúpa. Naraz som zaregistrujem, ako na kraji medze, už na našej strane, stojí vystresovaná bažantia sliepka a pozerá sa smerom k medzi. Bolo mi všetko jasné, sliepka vie, že za ňou ide líška a tak som sa oprel s puškou a namieril na predopkladané „vylodenie“ kmotričky. A naozaj, v tráve sa čosi mihne, je to ona a je asi 2 metre od sliepky. Hlavu má natiahnutú dopredu a predné nohy opatrne naťahuje pred seba. Kríž puškohľadu umiestňujem na malom terči, ktoré mi jej telo poskytuje a strieľam. Sliepka vyľakaná na smrť letí smerom k dedine a asi sa trasie strachom ešte aj dnes. Nie som si istý zásahom, ale keď som videl, ako sa zachvel vysoký bodliak kde predtým stála líška, tuším, že môžem byť úspešný. Pomaly schádzam z posedu a smerujem na nástrel. Na nástrele vidím farbu a asi meter od nej v tráve ležiacu líšku, ktorá už bola zhasnutá. Ticho pri nej postojím, dávam si dolu klobúk a vzdávam jej poctu. Nerobím rozdiel, medzi srncom, diviakom, či inou vzácnejšou zverou ako je líška, každej tú poctu vzdám. Úlovok mms-kou nahlásim poľovníckemu hospodárovi a ponáhľam sa k autu, aby som stíhal naplánované dopoludňajšie aktivity. Ako každý poľovník, aj ja rozpovedám cestou v aute Jozefovi celú príhodu niekoľko krát, tak veľmi sa teším úlovku. Doma nachádzam dievčence v kúpeľni. Hanka pred sebou drží veľké červené vedro a venuje mi pusu v štýle „kaprík“. Zároveň ma posunkom a otvorenými ústami vyzýva, aby som dal pusu aj maminke, ktorá si práve umýva zuby a tak mierne pení. Nie vždy, keď žena víta manžela s penou na ústach, musí to znamenať pohromu. Poľovnícke ráno bolo krásne, pokochal som sa východom slnka, pohodou srnčej rodinky, hlasmi bažantích kohútov, kávičkou a fajkou v prebúdzajúcej sa prírode. Navyše som zachránil život bažantej sliepke, ktorých je stále menej a menej... zobraziť celý popis