popis: Nechcelo sa mi dnes veľmi von do terénu pre zlé poveternostné podmienky, ale nakoniec túžba ktorá ma hnala za kráľmi zvíťazila. Vyrážal som neskoršie o 16tej hodine pretože som čakal na sestru kým sa príde somnou rozlúčiť, po jé...Nechcelo sa mi dnes veľmi von do terénu pre zlé poveternostné podmienky, ale nakoniec túžba ktorá ma hnala za kráľmi zvíťazila. Vyrážal som neskoršie o 16tej hodine pretože som čakal na sestru kým sa príde somnou rozlúčiť, po jéj odchode som aj ja vyletel z domu ... Najprv som zazrel hadíka ako mi prekrižoval cestu, po jeho odchode som sa pobral ďalej, v diaľke vidím vysokú zver v behu, čo vás len mohlo vyrušiť pýtam sa sám seba v duchu, boli to krásne statné jelenice s mladým jelienkom špicákom. Keď sa dostali do objatia ich domova tak som ich už ten deň nevidel, skrátil som si cestu cez malý lesný komplex nazývaný KišVermek, po jeho prechode v diaľke počuť náraz parohov, tep sa mi zvýšil, naslúchal som či ma sluch neklame, a veruže neklamal. Nastala otázka, ako sa len k nim dostať ? fúkal západný vietor ktorý mne práve v danej situácií veľmi vyhovoval, pomaličky som sa prikrádal za hlasmi korunáčov, snažil som sa ako som len vedel, ale jelenica aj s jej potomkom ma zbadali a dali sa na únik do bezpečia. Pozeral som si pod nohy aby som nespravil ani tú najmenšiu chybu, lebo hocijaká chyba by znamenala koniec divadla, zlý krok, prasknutie vetvičky, nedajbože pošmyknutie na premočenom teréne. Čo vidia moje oči ? jelení súboj na pár krokov, lenže to trvalo pre moje nešťastie len krátko pretože sa už súperili pred mojím príchodom asi dosť, ja som ostal bez videa zo súboja, ale potom sa mi podarilo na kamerovať víťaza síce amatérsky, lebo som bol vytočený ako paragraf. Ten neopísateľný pocit keď sa kráľ lesov prechádza len na pár metrov vedľa vás, počujete jeho dych, vaše srdce búcha aj v ušiach, hrdle nielen v hrudi, s tackajúcimi rukami učupený vedľa buku dúfajúc že vás nezbadá on skoršie, je balzam na srdce každého jeleniara. Keď ma zbadal tak sa dal na útek von z malého lesného komplexu nazývaný Škôlka, prečo práve škôlka, nuž preto lebo to bol umelo zasadený les pre novú generáciu. Keď sa mohutný kráľ dostal odomňa a solídnú vzdialenosť spomalil tempo, však bol unavený zo súboja, ja som za ním doslovne letel, v domnienke že ho zachytím aspoň na jeden "portrét" na moje šťastie bol v slnečnici s pomalými ale istými krôčikmi mal namierené do hory kde ho už za hustý porast nebude vidieť nik. podarilo sa, nasnímal som dve fotky. ešte sa mi stále triasli ruky, po tomto všetkom som si sadol na starý dubový peň ktorý tam nechali lesníci. je čas sa pobrať ďalej, len skade, aby som mal dobrý vietor, nedalo sa veľa rozmýšľať lebo slnko dosiahlo svoju dennú moc nad dňom a pobralo sa ako sa hovorí "spinkať" ... Tak som sa pobral s veľkými krokmi cez lúku, neďaleko počuť ľakavo pekný hlas jeleňa, mal som ešte chvíľku náskok, tak som sa pobral za ním, vyhrážali sme si navzájom, no ale on a ani ja som sa mu neukázal. Slniečko len pár desiatok metrov nad horizontom, rýchlo zvýšiť tempo, ďalší hlas jeleňa, tentoraz z východnej strany kde mám namierené domov, ako som už spomínal v predošlej vete, fúkal západný vietor, tak mne teraz nevyhovoval . Jeleň stíchol, čo sa stalo ? Mňa ešte cítiť nemohol a vidieť duplom nie. A potom som na moju duchovnú otázku dostal priam až viditeľnú ukážku boli to diviaky ktoré sa rútili z agátového lesíka, na fotku som ani nemohol pomyslieť lebo sa už nedalo fotiť, ale čo vyrušilo diviaky ? po mojej otázke sa z malého agátového lesíka objavila silueta osoby, z jeho krokov a postavy som usúdil že to je bývalí člen starého poľovníckeho združenia. Mal namierené presne na tú poľnú cestu kde som ja stál, ako vždy som sa patrične pozdravil dal dole klobúk z hlavy a podal ruku, po prehodení pár viet sme sa rozlúčili a poprial som mu LOVU ZDAR. Ešte pár krát som do nastávajúceho šera zaručal a potom som zostal ticho, bola už len tma, dalo sa vidieť už len fľaky, a ja ešte stále asi 4km od dediny, tak som sa podal cestou cez veľkou stojacou horou kde sa niečo v kríkoch na boku cesty pohlo, boli to diviaky, skade to vie ? ich lomoz to prezradzoval a fučanie a kvíkanie prasiatok, zobral som PVC trúbku a snažil som sa ich napodobniť, zdalo sa mi to že to zabráva na kúsok sa lomoz približoval, ale akonáhle sa dostala čierna guľka na moju úroveň, tak zafúkal vietor, nasledovalo hlasné zafučanie a hop lá bolo po diviakovi, jeho lomoz lámanie kríkov som počul aj o takých 30 sekundách. Po tomto som sa pobral fakt rútiacím krokom domov lebo som ani baterku nemal pri sebe, mesiačik už bol vysoko jedine on ako každý mesiac objavujúci a miznúci kamarát osviecoval ešte kilometrovú cestu domov. V kukurici niečo počujem, čo to je, pýtam sa zas sám seba, bola to jelenica ktorá zabrechala a ako krovinorez vyštartovala smerom ku mne, ja som akoby skamenel, ruka v momente pri nožíku, po jéj odchode som sa poriadne nad sebou usmial, že čo by mi pomohol nožík keby cez mňa prevalcuje ako cestárske valce. Už konečne vidím svetlá nových neoniek dediny, pustil som sa dole cestou a už som bol pri ihrisku, tam som naslúchal trochu lebo neďaleko od ihriska máme vinice kde sa ozval hlas silného jeleňa, zaručal som na neho on naspäť a nechal som ho tak, v duchu že mi ešte ty prídeš na spúšť fotoaparátu. Som v dedine približne 500m od cieľa, vidím nejaké auto stojí pred naším domom, je to teta aj s ujom a ich vnučkou, po otvorení brány som sa im slušne a patrične pozdravil prehodil pár slov a najedol, malá zvedavá dievočka ktorá má 2 roky naliehala pozrieť na fotky v mojom fotoaparáte, ja som jéj s radosťou ukazoval a pri každom obrázku hovoril a ukazoval čo to je, bolo to nesmierne krásne keď ma začala opakovať, jéj starý rodičia mali úsmev na tvári a hrejivý pocit na srdci. Po ich odchode som si sadol za notebook a prezeral fotky tohtoročnej ruje. Dúfam že sa vám môj takzvaný "príbeh" páčil, ak nie pochopím :) zobraziť celý popis