popis: Kamarát v inom združení sa mi pochváli, že počas splnu ulovil dvoch veľkých jazvecov. Vytopil skoro desať litrov masti a že ju hodlá predávať. Pri cene 5 € za deciliter to nie je zanedbateľná čiastka. „Aspoň nákup nábojov neza�...Kamarát v inom združení sa mi pochváli, že počas splnu ulovil dvoch veľkých jazvecov. Vytopil skoro desať litrov masti a že ju hodlá predávať. Pri cene 5 € za deciliter to nie je zanedbateľná čiastka. „Aspoň nákup nábojov nezaťaží rodinný rozpočet“, dôvodil svoje počínanie. Nuž nasadil mi do hlavy poriadneho chrobáka. Keďže som vedel, kde sa nachádzajú jazvečie kolónie, rozhodol som sa, že ďalší spln udriem aj ja na jazvece a predajom jazvečej masti si privyrobím na strelivo. A aj môj lesný kamarát Miro bude spokojný. Pre neho je jazvec veľká delikatesa. Jazvečie mäsko sa dá upiecť a aj gulášik je vraj jedlý. No a za mäsko on stopí masť. Čiže výsledný produkt, teda jazvečiu masť, vlastne iba jej polovicu, budem mať bez nejakej väčšej námahy. V deň novembrového splnu sme sa vybrali na Bukovinu. Auto sme odstavili pri Lútom moste. Ešte za tmy, lebo mesiacu chvíľu trvá pokiaľ sa vyhrabe spoza našich strmých kopcov, sme začali stúpať na Bukovinu. Bukovina to je taká akoby menšia náhorná plošina. Spočiatku strmší stupák nad ktorým je lúka o dĺžke 1,5 km a šírke takmer 1 km. Po absolvovaní stupáka sme prezreli Bukovinu, tá však zívala prázdnotou. Stále bolo málo svetla. Mesiac sa len pomaly predieral spoza kopcov. V doline bolo príjemne teplo, pár stupňov nad nulou, tak som rukavice nechal v aute. Na Bukovine som však túto ľahkovážnosť oľutoval. Nepríjemný vietor veľmi rýchlo vyfúkal spod bundy všetko teplo. Už samotné priloženie ďalekohľadu k očiam dalo rukám poriadne zabrať. Iba pri chôdzi sa človek ako tak zahrial. Tíško som Mirovi závidel jeho lyžiarske hrubé a určite teplé rukavice. Ďalekohľad som prikladal k očiam len sporadicky a spoliehal sa na Mirove oči. Z Bukoviny sme už pomaly prechádzali nad dolinu Jazierce, keď som aj voľným okom zbadal výrazný biely fľak, ktorý by na tom mieste nemal byť. Keďže sa mi nechcelo vytiahnuť ruky z vreciek, tak sa polohlasne pýtam Mira, „Čo je tam to biele?“. A hlavou mu naznačujem smer kde sa nachádza neznámy objekt. „Pali to je ovca“, konštatuje Miro. „Pastieri ju tu asi zabudli, dáme ju dole?“, pokračuje Miro. „Prišli sme loviť jazvece a nie ovce“ , vraciam Mira do reality. Ovca bola vo vzdialenosti asi 150 m a našim smerom. Tak sme sa rozhodli skontrolovať ovečku v akom je stave. Nedošli sme však až k ovci. Miro, neustále sledujúc okolie, si všimol pohybujúcu sa zver neďaleko ovce. „A máme ho“ referuje. To už aj mňa prinútilo vytiahnuť ruky z vreciek a kontroloval som jazveca. „Pekný macek“, konštatujem. Jazvec poskakoval a krútil sa na jednom mieste. Ako sa však k nemu dostať? Jazvec nie je taký nepozorný ako driemajúca ovca na prostriedku lúky. Obzvlášť, keď mesiac svietil ako lampáš. No a my sme uprostred lúky svietili tiež. Nebolo inej možnosti, ako sa začať posúvať z nohy na nohu k jazvecovi a dúfať, že lov hlodavcov ho tak zamestná, že si nás nevšimne. Jazvec nás samozrejme včas odhalil a dal sa na útek. „Tak dáme aspoň tú ovcu Pali?“, nie veľmi veselým hlasom mi hovorí Miro. „Do polnoci je ešte ďaleko, ešte sa trochu potúlame a cestou k autu nejakého jazveca určite nájdeme“ ja mu na to. Pod Bukovinou sa uprostred lúky nachádza na jednom mieste pár riedkych kríkov šípok. Miro už z diaľky zbadal pohyb práve neďaleko týchto kríkov. Krytí kríkmi sme sa priblížili k zverovi na 70-80 m. Opäť to bol jazvec, i keď menší ako ten prvý, ale jazvec. Pomaly sa posúval smerom k nám. „Počkáme si ho v týchto kríkoch“, oznamujem Mirovi. „Ty ho sleduj ďalekohľadom, ja si budem hriať ruky“ dávam Mirovi inštrukcie. Vietor sa nemilosrdne tlačí pod vetrovku a vysáva mi posledné zvyšky tepla. Rukám už ani vrecká veľmi nepomáhajú. „Tak mi treba“, nadávam si v duchu. Jazvec spomalil a tak ako ten prvý, začal sa krútiť na jednom mieste. Skúsil som si ľahnúť a medzi kríkmi zamieriť, nebolo to však ono. Budeme musieť ešte chvíľu počkať. Chvíľa nakoniec trvala takmer 25 minút. Potom udalosti nabrali rýchly spád. Jazvec sa rozhodol presunúť do doliny Hlboká a zvolil poklus. Priblížil sa tak rýchlo, že pokiaľ som sa pripravil k streľbe bol vo vzdialenosti ani nie 15 m. Mal som problém dostať ho do puškohľadu, a aj kríky mi sťažovali manipuláciu so zbraňou. Jazvecovi neušlo moje pechorenie sa a na chvíľu zastal postavený mierne šikmo pozerajúc rovno do hlavne mojej flinty. Zamieril som do najhrubšieho a vystrelil. Hrubé broky 7,62 mm by mali jazveca na tú vzdialenosť zvaliť, ale nestalo sa tak. Jazvec sa otočil a pomalým krokom sa vzďaľoval od nás. Skrehnutými rukami som s problémami vybral prázdnu nábojnicu a snažil sa vložiť do hlavne druhý brokový náboj. Podarilo sa mi z pásu na náboje vybrať minimagnum 4 mm. Pri vkladaní druhého náboja som myslel, že mi prsty odpadnú. Nakoniec sa mi to podarilo a po druhej rane už jazvec neurobil ani krok. Rýchlo som hodil flintu na plece a ratoval modrajúce ruky. Miro, už o poznanie veselší, zamieril k jazvecovi. Ja som ruky z vreciek vytiahol iba na čas nevyhnutný na popriatie si lovu zdar. O jazveca sa musel postarať Miro. Lanom si ho uviazal a pobrali sme sa k autu. Čím sme boli nižšie, tým bol aj vietor miernejší a začal som sa zohrievať. Miro aj naďalej zodpovedne sledoval poľnú cestu pred nami. „Niečo sa pod nami motá“, podáva mi hlásenie. Obzrel som si aj ja tie miesta, ale nevidel som nič. „Muselo sa to niekde stratiť“, upresňuje. Poľná cesta má miestami vyjazdené koľaje a na jej okraji sú trsy trávy. Dôverujúc Mirovým pozorovacím schopnostiam, uvádzam sa do stavu zvýšenej pohotovosti. Opatrne sa posúvam dopredu a sledujem terénne nerovnosti. A skutočne, z jednej koľaje sa na lúku poberá jazvec. „Dáme aj jemu?“, počujem s poza chrbta Mirov šepot. „Dáme“, krátko odpovedám. Zvýšená telesná teplota mi umožňuje rýchlejšie reagovať a tento krát mierim jazvecovi na hlavu. Po výstrele jazvec tackavo urobil len krok či dva a zhasol. Tento jazvec bol o poznanie väčší ako ten prvý. Miro už vyložene žiaril. Dva jazvece, to znamená že bude aj pečienka a aj gulášik, no a samozrejme jezvečia masť. Na záver sme za svetla reflektorov auta urobili dokumentačné fotografie. Doma, v teplej garáži, už kúsok po polnoci, sme si dali po niekoľkých kalíškoch na lovu zdar. Miro z jazvecov stopil 6 litrov masti. Polovičku som mu nechal a druhú som rozdal známym. No zoberte peniaze od kamaráta, ktorý má chorého syna, prípadne od kolegu s chronickým zápalom priedušiek, alebo...... Po čase som sa rozprával s tým kamarátom, čo sa chystal obchodovať s jazvečou masťou, a zaujímalo ma koľko zarobil jej predajom. S úsmevom na tvári mi vysvetlil, že pochodil rovnako ako ja, nezarobil ani cent. „Veru nebudú z nás obchodníci“, svorne sme si povzdychli. zobraziť celý popis