popis: Za dedinou som postavil dva posedy. Ten pod Dielom je komfortnejší. Je vybavený sklenenými oknami, a často ho navštevujem počas zimných postriežok na líšky. Druhý na Nivách je síce tiež krytý, ale bez zatváracích okien. V zime v ňo...Za dedinou som postavil dva posedy. Ten pod Dielom je komfortnejší. Je vybavený sklenenými oknami, a často ho navštevujem počas zimných postriežok na líšky. Druhý na Nivách je síce tiež krytý, ale bez zatváracích okien. V zime v ňom poriadne prefukuje. V ten pamätný rok v obidvoch lokalitách na lúky pravidelne vychádzala zver ešte za vidna. V dvoch troch čriedach cez 20 ks vysokej chodilo spásať posledné trávy. Pridala sa k nim občas aj srnčia a na nepoorané strniská sa chodili dokrmovať diviaky. Nie raz som ich pozoroval z okna domu. Situácia sa ale z ničoho nič zmenila. Vysoká vychádzala tesne pred súmrakom a v menších počtoch, bola mimoriadne ostražitá, srnčia a diviačia sa stratila takmer úplne. Keď ani po dvoch týždňoch sa situácia nezlepšila, rozhodol som sa že prídem tejto zmene na koreň. S kamarátom Mirom sme si sadli v jeden sobotný večer na posed pod Dielom a pozorovali prázdne lúky. Až pred zotmením vyšlo na lúku 5 ks vysokej. Nádej, že sa situácia normalizuje však veľmi rýchlo vyprchala. Po niekoľkominútovom ostražitom popásaní vysoká rýchlym behom zmizla v krovinatom poraste. Po hodnej chvíli sa situácia vyjasnila. Z opačnej strany, ako vysoká utiekla, sa v medzere medzi kríkmi mihol tmavý tieň. „To veru diviak nebol “ vraví Miro, „ a ani medveď “ skúšam hádať aj ja. „To bol najskôr nejaký túlavý pes“ hľadám riešenie záhady. „ Alebo vlk “, logicky dopĺňa Miro. Zo zamyslenia čo sme to vlastne videli, ma prebral Mirov štuchanec – „tam je pytliak jeden“. A naozaj. Na pás lúky pred posedom vyšiel zver. Mal som dojem, že farba jeho kožucha mala ryšavý nádych. Či to bolo skutočne tak, alebo išlo o očný klam neviem. Predsa toho svetla po západe slnka už nebolo veľa. Zver chvíľu postál a pobral sa okrajom porastu smerom k dedine. To som už bol pripravený pri okienku posedu a hľadal toho tuláka krížikom v puškohľade. Vzdialenosť presahujúca 100 m sa mi na výstrel, naviac smerom k dedine, nepozdávala. Situáciu vyriešil zver. Zmenil smer a okrajom porastu si to namieril priamo k posedu. Zver určite netušil, že má na hrudi zavesený krížik puškohľadu a že v komore mojej kozlice je nedočkavá a jedovatá strela 5,6x52R. Nejaký šiesty zmysel ho však varoval, lebo z ničoho nič bol jediným skokom v kroví. Hustý porast krovín ho dokonale pohltil. Ja som však už bol presvedčený že s najväčšou pravdepodobnosťou nepozerám na túlavého psa, ale na vlka. Čakali sme do úplnej tmy, ale vlk už na lúku nevyšiel. Nedalo nám to a vonku sme išli i v nedeľu ráno i večer, ale lúky aj polia boli úplne prázdne. V pondelok ráno sme museli ísť do práce, ale ja som predsa len nemohol zabudnúť na vlka. Ráno ešte za tmy som zasadol na posed na Nivách. Na lúke pred posedom oddychovala črieda vysokej. Niektoré kusy zaľahnuté, a niektoré ešte popásajúce sa som sledoval až do rozvidnenia. Z ničoho nič jedna jelenica na okraji čriedy tryskom vypálila smerom do hory. Takmer okamžite ju nesledovali aj ostatné kusy. Tušil som problém. A problém sa o chvíľu objavil na lúke. Bol to vlk, ale tento bol nejaký sivý – žeby zasa očný klam? Alebo sa ich tu motá viacej? Bol pomerne ďaleko, tak som zväčšenie puškohľadu nastavil na 9x. Snažil som sa ho dostať do puškohľadu, ale vlk bol rýchly a približoval sa šikmo k posedu. Začala ma chytať panika, tak som rýchlo pretočil zväčšenie na 3x. Možno práve moja manipulácia s flintou mu padla do oka, lebo vo vzdialenosti asi 40 m od posedu zastal. Stál mierne šikmo pozerajúc priamo na mňa. Ja som tiež pozeral priamo na neho, ale už cez puškohľad. Krížik sa ustálil na jeho prednej lopatke a strela nedala vlkovi najmenšiu šancu. Zver po zásahu ticho zavyl. V smrteľnom kŕči, spravil jednu piruetu a zvalil sa na zem. Posledný krát ešte zdvihol hlavu a zhasol. Trofej vlka bola na chovateľskej prehliadke ohodnotená na 40.70 bodu CIC. zobraziť celý popis