popis: Mini srnce. Zo spánku ma vytrhlo nepríjemné pípanie budíka. Chvíľu trvalo kým som ho našiel na nočnom stolíku a zaklapol. Vedľa spiaca moja žienka sa prebrala, nepekne na mňa pozrela svojimi rozospatými očkami a zahundrala, kedy j...Mini srnce. Zo spánku ma vytrhlo nepríjemné pípanie budíka. Chvíľu trvalo kým som ho našiel na nočnom stolíku a zaklapol. Vedľa spiaca moja žienka sa prebrala, nepekne na mňa pozrela svojimi rozospatými očkami a zahundrala, kedy ju už prestanem ráno tyranizovať. Sám, ešte poriadne neprebudený, som sa podľa možnosti čo najtichšie vytratil do kúpeľne studenou vodou zmyť posledné stopy spánku a začal sa chystať do hory. Opäť na srnca. Srnčia ruja vrcholila a ja som mal v povolenke napísaného srnca I. a II. vekovej triedy. Ale boli iba v povolenke. Nie a nie za celý čas naraziť na srnca vhodného na odstrel. Bola nedeľa a črtalo sa krásne ráno. Bolo krátko po splne. Cúvajúci mesiac ešte pomerne dobre osvetľoval lúky. Pobral som sa do dolinky Starých lazov zvaných tiež Drozdovo, kde som po dva dni videl prebehnúť srnca. Pre šero, veľkú vzdialenosť a tiež preto že nepostál, som nedokázal spoľahlivo určiť o akého srnca ide. Dúfal som, že za jasného rána bude viditeľnosť lepšia. Postavil som sa pod smrek a čakal, či mi Diana dopraje nejaký poľovnícky zážitok. Najlepšie v podobe úlovku srnca. Po hodnej chvíli vyšla na lúku srnčia. „Nevidím žiadne parožky tak to bude srna“, pomyslel som si. „Možno sa k nej pridá ten srnec, čo som ho tu pár krát videl“, pokračujem v úvahách. Tak stojím a čakám. Čakať som sa už naučil. Veď je to jedna zo základných činností poľovníka. Čakám pol hodinu, hodinu a srnu si nevšíma žiadny srnec. „ Zo srnca asi ani dnes nič nebude. Aspoň natrhám pre žienku nejaké kvietky, aby sa na mňa za tie ranné stresy toľko nezlostila“, hútam v duchu. Opatrne, popri kríkoch, som prešiel za hrebienok a trhám rozkvitnuté lúčne kvietky. Keď už bola kytička hotová, povedal som si, že ešte raz skontrolujem srnu a pôjdem pozrieť na druhú stranu doliny. Srna sa pásla tentoraz o kus bližšie k môjmu stanovišťu. Ďalekohľadom pátram v jej okolí po srncovi, ale niet po ňom ani stopy. Len tak mimochodom som ešte na rozlúčku zaostril na srnu. Na chvíľu sa mi zazdalo že vidím náznak parožka. Je to parožtek? Nie raz ma takto pomýlil tenký konárik či hrubšie steblo trávy Pozoroval som preto ďalej. Až ranné slnko, keď sa vkradlo do dolinky, osvetlilo krátky ľavý parožtek. Už som si bol istý, že to nie je srna, ale mini srnček. Nazbierané kvietky skončili pod kríkom a začala sa ozajstná poľovačka. „Len aby som na spiatočnej ceste kytičku nezabudol“ dával som si do podvedomia pripomienku. Srnček bol odo mňa vzdialený ani nie 80 m, ale pásol sa za súvislou hradbou krovín. Pozoroval som ho iba cez kríky pomedzi redšie konáriky. „Ako teda idem na neho?“ kladiem si otázku. Prvý pokus, „Pokúsim sa prejsť cez kríky“. Pochodil som okolo kríkov, ale nenašiel som ani jeden priechod, ktorým by sa 187 cm vysoký a takmer 100 kg vážiaci chlap opatrne dostal na druhú stranu. Druhý pokus, „Skúsim to obchvatom“. Asi v 100 metrovej vzdialenosti, na lúku kde sa pásol srnec, vyúsťoval z hory chodník. Prešiel som lesíkom na okraj lúky až som sa dostal do prijateľnej vzdialenosti. Pre istotu som pozorovacím ďalekohľadom skontroloval srnčeka, ale ten so mnou vybabral. Rozhodol sa, že si zdriemne a zašiel mi za krík kde zaľahol. Kvôli nepriaznivému vetru som ho nemohol obísť. Dúfal som, že mu muchy nedajú dlho spať na slniečkom zaliatej stráni a vyženú ho spoza kríka. Ako som tak sledoval krík uvedomil som si, že on mi môže druhou stranou odísť a ani ho nemusím zbadať. Tretí pokus, „Urobím ešte jeden obchvat“. Odhadom 200 metrový poloblúk som musel prekonať v svahovitom teréne a pomedzi kríky. Chôdzu sťažovala aj stará tráva, ktorú v tejto lokalite nikto nekosil už niekoľko desiatok rokov a spása ju iba lesná zver. Zadýchaný, spotený a nedočkavý som sa dostal do miest, kde by som mal už srnčeka vidieť. Opatrne som sa vyklonil nad okraj medze. Moja predtucha sa potvrdila. Srnček dlho nevydržal ležať a pobral sa na ďalšiu raňajšiu prechádzku. Rýchlo som sa preto ešte kúsok presunul a pre istotu ešte raz skontroloval, či si srnca nemýlim so srnou. Ešte stále ťažko dýchajúci som ponad medzu zamieril na srncovu komoru. Krížik mi chvíľu poskakoval hore dole, ale rýchlo sa ukľudňoval. Výstrel padol skôr, ako mi srnček stihol vojsť do kríkov. Rana srnca zrazila k zemi. Mieril som síce na komoru zásah bol však na chrbticu. S ohľadom na všetky okolnosti som bol aj s takýmto výstrelom spokojný. Ulovil som mini srnca. Ľavý parožok meral necelé tri centimetre a pravý tvoril výrastok nie väčší ako necht na malíčku. Poďakoval som Diane, srnčekovi vzdal poslednú poctu a po ošetrení diviny som sa pobral domov. Na jednom pleci srnec, na druhom flinta. Na kytičku pod kríkom som si spomenul až pred domom. „Veď takých kytičiek ešte nazbieram“ dávam si do podvedomia opäť pripomienku. O nejaký ten rôčik neskôr sa mi podarilo presne na tom istom miest uloviť podobného „rekordéra“. zobraziť celý popis