popis: Po dlhých štyroch mesiacoch poľovníckeho pôstu pre mňa konečne začala ďalšia poľovnícka sezóna a tak som sa rozhodol, že si pôjdem večer oddýchnuť na moju obľúbenú lavičku. Už v polovičke apríla som začal diviakom predklada�...Po dlhých štyroch mesiacoch poľovníckeho pôstu pre mňa konečne začala ďalšia poľovnícka sezóna a tak som sa rozhodol, že si pôjdem večer oddýchnuť na moju obľúbenú lavičku. Už v polovičke apríla som začal diviakom predkladať kukuricu, ktorú po čase začali veľmi pekne brať. Tak som sa v podvečer pekne pobalil, zobral flintu a konečne vyrazil na prvú tohtoročnú postriežku. Keď som dorazil na miesto a pohodlne sa usadil na lavičku nebolo ešte ani 19násť hodín. Slniečko bolo vysoko vtáci spievali ako o život a ja som si užíval takmer letný večer v lese. Ako náhle sa trošičku zošerilo začalo to v lese šuchotať ako keby pršalo. To tie zelené potvori húsenice svojim apetítom hryzadlami dokázali vytvoriť taký hluk, že som ani nepočul prichádzajúceho srnca. Premýšľal som akú asi museli mať radosť s takéhoto zvuku chovatelia priadky morušovej no v mojom prípade pri pohľade na to čo zostalo z listov cera a dubu som ich radosť nezdieľal. S tejto letargie ma vytrhol už spomínaný srnec. Bol to asi troj ročný mládenec s dlhými špicami asi sedem centimetrov nad ušami, kde pod vybielenými hrotmi mal na každej strane asi centimetrovú výsadu. Skrátka typický výradový kus presne aký som ulovil aj minulí rok asi kilometer odtialto. Začal sa popásať na kukuričke a ja som v duchu premýšľal či sa s ním v čase lovu srncov ešte stretnem alebo nie. No uvidíme veď keď je šťastie unavené.... Srnec odišiel a v lese zostávalo ticho aj tie húsenice akoby už mali bruchá plné. Iba niekde v diaľke ešte kukučka svojim kukaním vyrátavala roky do svadby nejakej vydaja chtivej slečne. Trošku som ju poľutoval že to tak skoro nebude a sústredil som sa na prichádzajúci zvuk krokov po suchom lístí ktoré sa ku mne blížili od chrbta. Rovno pod lavičkou na ktorej som sedel zastavili dva kusy diviakov a istili. Boli to lanštiaky no jeden bol väčší a druhý znateľne menší. Po overení pachov a okolia sa spokojne pobrali na vnadisko. Všimol som si , že väčší lanštiak napáda na ľavú prednú nohu. Ďalekohľadom som zistil dôvod. Nohu mal zdvihnutú a vôbec ju nepoužíval zrejme sa jednalo o staršie zranenie. Ďalekohľadom som sa presunul na menší kúsok a čítal som čo je to zač. Bol to kanček tak isto ako ten väčší len tento bol na kosť vychudnutý a mal stále otvorenú papuľu s ktorej mu neprirodzene visel jazyk. Po vnadisku chodil bez toho aby sa čo i len zohol po kukuricu. Trojnohý diviak medzičasom rozhádzal všetky pníky pod ktoré som nasypal kukuricu a veselo sa kŕmil. Tak tomu ten handicap veľmi nevadí ale ten menší sa len tak ľahko nenažerie uvažoval som. Rozhodol som sa mu ukončiť trápenie a tak som si pomaličky pripravil môjho Marlina , zapol som bod na delte a položil ho diviakovi tesne za lopatku. Počkal som kým sa pekne natočí na široko a pomaličky som stlačil spúšť. Po výstrele oba diviaky vyrazili ako na povel štartovacej pištole. Počkal som chvíľku nech sa les upokojí a išiel som na nástrel. Zásahom som si bol istý a farbu na nástrele som našiel okamžite. Na suchom lístí červená priam svietila ale keďže som už starší a bezpečnosť je nado všetko vo svetle čelovky sa dráha úniku stávala len jednou súvislou červenou čiarou. Farby bolo naozaj veľmi veľa. Lanštiak utekal smerom odkiaľ aj prišiel no asi po dvadsiatich krokoch sa začal stáčať doľava. Narážal do stromov na ktorých nechával červené otery farby. Asi po 70-80tich krokoch som ho našiel zhasnutého. Vzdušnou čiarou od lavičky bol vzdialený asi 30 metrov a stopa bola tak hojne pofarbená, že aj taký starý pes ako ja nemal ani najmenší problém s dohľadávkou. Pri vzdávaní úcty a vkladaní posledného hryzu som zistil príčinu neustále otvorenej papule a vysiaceho jazyka. Lanštiak mal odstrelenú spodnú čelusť. Musel neuveriteľne trpieť. Potravu mohol prijímať len ťažko a aj s pitím to muselo byť bolestivé tak iba chradol a chudol. Nejaký strelec „hlavičkár „ asi nechcel poškodiť mäsko no pri tej lakomosti sa asi tak triasol, že miesto hlavy zasiahol čelusť. To ma utvrdilo v tom, že moje rozhodnutie zasiahnuť zver vždy na komoru je správne a určite istejšie ako zásah hlavy a to bez ohľadu na vzdialenosť. A tak skončila moja prvá postriežka v tomto roku. Dúfam že som tú smolu ktorú som mal doteraz prelomil a Diana mi dopraje ešte veľa takýchto zážitkov. Lovu zdar priatelia. Pár faktov k lovu: lanštiak bol ulovený na vzdialenosť dvadsať krokov zbraňou Marlin 1895 hlaveň dlhá 22“ kaliber 45-70 govt , Strelou Hornady Monoflex 250gr o rýchlosti v4-608m/s. Vstrel za ľavou lopatkou o veľkosti strely, výstrel za pravou lopatkou veľkosť cca 2eurová minca čo zodpovedá plne otvorenej strele. Poškodenie posúďte sami nič som nemusel vyhadzovať. Lanštiak bol dokonale vyfarbený von. V hrudnej dutine sa farba nenachádzala. Zásah oboch lalokov pľúc. zobraziť celý popis