popis: Škodník S vrcholiacim letom aj diviačiky začali pomýšľať na zimu. Pšenici, dozrievajúcej na láne pod lomom starej vápenky, dali poriadne zabrať. Ich pozornosti neušli ani záhradky rodinných domov, v susedstve poľa. Dostať sa za ...Škodník S vrcholiacim letom aj diviačiky začali pomýšľať na zimu. Pšenici, dozrievajúcej na láne pod lomom starej vápenky, dali poriadne zabrať. Ich pozornosti neušli ani záhradky rodinných domov, v susedstve poľa. Dostať sa za pletivové oplotenie nebol pre nich žiadny problém a spestrili si jedálny lístok chutnou čerstvou zeleninou. Majitelia záhradiek volali políciu na škody a tá zasa nášho hospodára. Keďže som to mal najbližšie, tak som sa podujal trochu povartovať okolo záhradiek. Počas júlového splnu sme sa s kamarátom Mirom nazreli do pšenice. I veru sme zazreli čierny chrbát zvera, ktorý sa popásal na opačnom konci poľa. Nasadli sme do auta a čo najrýchlejšie sme sa presunuli bližšie k diviakovi. Museli sme pri tom obísť pol dediny. Mali sme však zlý vietor a zver nás musel zacítiť, lebo sa hneď pobral z poľa von, ale to musel prejsť poľnú cestu medzi pšenicou a lesom a to bola šanca pre mňa. Rýchlo som zakľakol a namieril na cestu, zver bol však prešibanejší ako som si myslel. Jedným skokom prekonal otvorené priestranstvo a stratil sa v smrekovom poraste. Zhodli sme sa z Mirom že išlo o diviaka a nie malého. Vysoké obilie veľmi sťažovalo identifikáciu zveri. Pri ďalšej návšteve poľa som takto sledoval čierny chrbát a myslel si že ide o diviaka. Po chvíli zver zdvihol hlavu a zo zvera sa vykľul medveď. Mierne zvýšeným hlasom som ho poslal do prdelky. Medveď reagoval ako obyčajne – sfučal, zamrčal a bleskovo prebehol z poľa do lesa. Na moje prekvapenie sa z obilia vygúľali aj tri tmavé klbká. Bola to mamina s troma tohoročnými medvieďatami. Tie malé guľky boli tak ticho, že som ich na cca 30 m nepočul. Povedal som si, že veru pokiaľ nepokosia obilie, nebudem špekulovať. Veď človek ani nevie, ako ľahko sa dostane do problémov. 11. augusta mi do práce volá kamarát Miro, „Palino kosia pšenicu pod baňou“. Program som mal tým pádom na večer zabezpečený. Pred západom slnka sme prišli na pole a rozmýšľali, kde zaujmeme najvýhodnejšiu pozíciu. Pole nebolo veľmi široké, takých 150 m v najširšom mieste v blízkosti záhrad. „Diviak ak vyjde, vyjde z opačnej strany“ dumám nahlas. Pole tvorí takmer trojuholník. Z jednej strany je od lesa oddelené poľnou cestou, druhú stranu trojuholníka tvorí pobrežný porast rieky, staré vŕby a burina. No a tretiu stranu uzatvárajú záhrady. „Bude asi najrozumnejšie, sadnúť si niekde na okraj poľa v jeho prostriedku“. A tak sme zasadli na skladacie sedačky do buriny na brehu rieky. Odrezal som si rázsochu z vŕby na opretie pušky. Rázsochu som si pripravil dvojúrovňovú. Na sediacu a aj na stojacu polohu. Keď bolo všetko pripravené, usadili sme sa a začali čakať na súmrak. O použití uší na sledovanie príchodu zveri nebolo možné ani len uvažovať. Za chrbtom nám hučala riečka a za ňou bola frekventovaná cesta. Zostávali nám na pozorovanie len oči, ktorými sme brázdili okraj pšeničného strniska. Slnko už pred dobrou polhodinkou zapadlo za obzor. Teda nastal čas, kedy by zver mohla začať vychádzať na večeru. Ako prvá sa na poli ukázala líška. Neočakával som že diviak a ukáže za denného svetla tak blízko obydlí a keďže bol monitoring na besnotu v plnom prúde, rozhodol som sa že ju ulovím. Líška však bola taká rozbehaná, že som ju mal problém nájsť puškohľadom medzi riadkami slamy. A keď som ju našiel, bola otočená zadkom alebo zakrytá nejakou prekážkou. Nakoniec som zložil flintu. „Keď nie je rana istá, nebudem zbytočne búchať“ uvažoval som. A dobre som urobil. Neubehlo ani 5 minút a na strnisko sa z lesa vyrútil diviak. Nie však z miesta, kde sme predpokladali, ale o hodne viac vpravo, ako som mal pripravenú strieľňu v burine. Neostávalo mi nič iné ako sa rýchlo pretlačiť kúsok burinou na jej okraj. Dvojúrovňová rázsocha padla teraz vhod. I keď to nebola najlepšia poloha na streľbu, nakoniec sa mi predsa len podarilo dostať diviaka do puškohľadu. Zamieriť na komoru bol však problém. Nie len líška, ale aj diviak bol nejaký moc pohyblivý. Pravdepodobne pokosenie vysokej pšenice ho znervózňovalo. Ale nakoniec predsa len spravil chybu a postál. Po výstrele diviak padol ako podťatý a stratil sa mi z dohľadu za riadkom slamy. Prebil som a čakal, či nebude potrebná druhá rana. Diviak sa však nemal k úteku. Tak sme sa po chvíli rozhodli ísť na nástrel. Keď sme prichádzali k diviakovi, tak ten sa začal hýbať a cvakať zubami. Rana to nebola dobrá, prestrelil som mu chrbticu, a diviak ešte nezhasol, ale iba ochrnul na pol tela. Druhá rana na krk mu priniesla úľavu. Bol to skutočne utešený diviačik. Vo veku 4 rokov ma živú váhu cez 100 kg. Trofej tohto diviačika mala bodovú hodnotu 95,43 bodu CIC. Strieľal som o 2040 hod. flintou 30-06, strelou Vulkán 11,7g na vzdialenosť 80 m. Škody na úrode v záhradkách však neprestali. Nebol to jediný diviak, ktorý chodil do tejto lokality. Tento jeden mal ešte kamaráta približne rovnako starého a aj diviačica s troma potomkami sem chodila zbierať tukové zásoby na zimu. To je však iný príbeh. Ružomberok 11.08.2008 zobraziť celý popis