popis: Srnec v prebierke Ako už viac rokov dozadu aj tento rok som s kamarátom Mirom osial hrachom a ovsom v Drozdove malé políčko. Schované pred zrakmi turistov a hubárov pravidelne navštevovala srnčia zver. Nejeden večer sme tu presedeli ča...Srnec v prebierke Ako už viac rokov dozadu aj tento rok som s kamarátom Mirom osial hrachom a ovsom v Drozdove malé políčko. Schované pred zrakmi turistov a hubárov pravidelne navštevovala srnčia zver. Nejeden večer sme tu presedeli čakajúc na výradového srnca. Pri návrate z jednej takejto postriežky, už za šera, sme nad dedinou pri starom ovocnom sade zbadali v diaľke srnčiu. Motala sa okolo kríkov a akoby si značkovala teritórium. Medzi ušami jej nebolo nič vidno, ale správanie naznačovalo, že ide o srnca. „Ak sa mi podarí ráno vstať, pôjdem ťa ja veru z bližšia poobzerať“, zaumienil som si. Mirovi som sa naisto nesľúbil, lebo v poslednej dobe sa mi ráno dosť ťažko vstávalo. Tentokrát však zvedavosť ráno zvíťazila. Čosi po piatej som zasadol na posed pri políčku. Keďže sa žiadny srnec neukázal, zvolil som zostup do dediny tak, aby som si obzrel lokalitu kde, sme včera večer videli tú záhadnú srnčiu. Lesík Drozdovo bol minulý rok lesníkmi dosť výrazne preriedený. Húština, cez ktorú nebolo predtým možné vidieť na druhú stranu, sa výrazne presvetlila. Miestami som mohol sledovať lúčky nad starým ovocným sadom. Cez jedno také redšie miesto som zbadal červenkasté telo srnčej. Chodníkom ponad les som sa dostal do vzdialenosti cca 100 m od srnčej. To už som v rannom slnku rozoznal aj krátke parožky ročného srnčeka. Vidieť som ho síce videl, ale cez lesík sa strieľať nedalo. Stále tu bolo dosť prekážok na istý výstrel z 5,6x52R. Musel som sa dostať na lúku, prípadne na okraj lesa. Ale ako? Po prebierke tu zostalo neskutočné množstvo olámaných vetiev a vrcholcov stromov, ktoré od prebierky kvalitne preschli. Tichý pohyb v poraste bol prakticky nemožný. V priebehu pár minút som zistil kam má srnček namierené a rozhodol som sa mu nadbehnúť. Okrajom lesa som došiel až k priečnemu chodníku po ktorom som zišiel na jeho spodný okraj. Približovací manéver trval skoro pol hodiny. Srnček medzitým vošiel do húštiny, ktorá lemovala potôčik pretekajúci lesom. Na vyvýšenom mieste vedľa chodníka, čiastočne schovaný za borovicou, ktorá bola skoro taká hrubá ako ja, som sa rozhodol čakať. Že som zvolil správny postup sa potvrdilo po pár minútach. Srnček vyšiel z krovín a okrajom hory postupoval smerom ku mne. Pohľad na parožky ma uistil, že ide o ročného výradového srnca. Kľakol som si ku kmeňu borovice a čakal, kedy sa srnček natočí bokom. Srnec ale na otáčanie nemyslel. Pomalým krokom sa vybral priamo na mňa. „Tak budem nútený strieľať na krk“ dumám. „Len príď bližšie, aby bola rana istá“ radím v duchu srncovi. Postup srnca bol však neskutočne pomalý a mne začala tŕpnuť pokrčená noha. Musel som zmeniť polohu a tak som sa trochu pohol. Akurát v tom momente srnec pozrel mojim smerom a zaregistroval pohyb. Ostal stáť vo vzdialenosti 30-40 m a sledoval čo to bolo za pohyb. Nanešťastie stál tak, že ho prekrývali dve borovice a bolo mu vidno iba kúsok zadku a pol hlavy. Na výstrel som v tej chvíli ani nepomýšľal. Srnček bol neuveriteľne trpezlivý. Trpezlivejší, ako moja výdrž v zakľaknutej polohe. Opäť mi začala tŕpnuť nedokrvená noha. „No čo už“, povedal som si „ o nohu pre srnca hádam neprídem“. I začal som sa pomaličky dvíhať. Srnček opäť zaregistroval môj pohyb a uskočil bokom od borovíc čím odkryl celý ľavý bok. Uvedomil som si, že srnec je mierne šikmo, čiže musím ranu položiť bližšie k lopatke. Po výstrele srnec vyrazil von z hory na lúku a vbehol do lieskovo trnkovej húštiny. Ja som len pozeral čo sa to deje. Srnce po výstrele z kozlice zostávali v ohni, prípadne urobili krok dva a padli. Tento mladý ma úplne zmiatol. Na nástrele som nenašiel žiadne znaky zásahu a ani po únikovej trase, ktorá bola v rannej rose výrazná, som žiadnu farbu nenašiel. „Ja som minul“ nadávam si v duchu. „Nuž čo, pre kľud na duši budem musieť volať kolegu so psíkom“ rozoberám nepríjemnú situáciu. „Ale predtým ešte obídem húštinu a posledujem stopu v mokrej tráve pokiaľ to bude možné“. Obchádzam húštinu vo väčšej vzdialenosti, ale za ňou nie je žiadna stopa. Nie som istý či je to dobré znamenie, alebo zlé. Podídem bližšie k húštine a vo vnútri, spoza trnkového kríka presvitá červenkasté telo už zhasnutého srnca. Vybral som srnčeka z krovín na lúku a vystrojil mu poslednú rozlúčku. Pár dokumentačných fotografií a už som sa nedočkavo púšťal do odhaľovania záhady srncovho úniku po rane. Vstrel, o veľkosti malíčka, bol tesne za lopatkou takmer vo vertikálnom strede tela srnca. Výstrel, len o niečo väčší ako vstrel, sa nachádzal tesne za rebrami na protiľahlej strane v spodnej polovici tela. Strela zasiahla ľavú polovicu pľúc, prerezala okraj žalúdka a jeho obsah úplne upchal výstrelný otvor. Preto nebola na nástrele žiadna farba. Poškodenie diviny takmer žiadne. Dĺžka parožkov bola 6 cm a 6,5 cm. Trofej bola ohodnotená 16,95 bodu CIC. 30. máj 2007 zobraziť celý popis