popis: Urastený lanštiak „Noc má svoju moc a nie raz ťa oklame,“ hovorieval jeden môj starší kolega poľovník a pridal aj pár príkladov. „V noci som strieľal na diviaka veľkého ako kredenc a nakoniec to bolo prasiatko. Inokedy som st...Urastený lanštiak „Noc má svoju moc a nie raz ťa oklame,“ hovorieval jeden môj starší kolega poľovník a pridal aj pár príkladov. „V noci som strieľal na diviaka veľkého ako kredenc a nakoniec to bolo prasiatko. Inokedy som strieľal na prasiatko a vykľul sa z neho kanec“. „Pamätaj, v noci sa zle odhaduje vzdialenosť a tým pádom nie vždy správne odhadneš veľkosť predmetov a aj zveri“ ukončil svoje rozprávanie. Ako mladý poľovník som ho bral s rezervou. Postupom času som však aj ja prišiel k rovnakému záveru a rozšíril som poučku o klamlivej noci aj o klamlivý sneh, ktorý tiež dokáže poriadne pomiešať vzdialenosti a veľkosti. No streliť na lanštiaka a uloviť kanca sa mi veru podarilo, až po mnohých rokoch. Staronový posed Na nivách som už síce pokrstil, ale iba ulovením líšky. Dúfal som, že nebude dlho trvať a pokrstím ho aj ulovením nejakej raticovej zveri. Pred týždňom som Na nivách ulovil v krátkom slede dvoch lanštiakov. Obidvoch som ulovil ráno a nie z posedu. Dnes som sa rozhodol posedieť na posede toľko, koľko bude treba na ulovenie ďalšieho lanštiaka. Miro si tiež nenechal túto príležitosť ujsť a tak už o pol ôsmej sme sedeli na posede. Ako obyčajne do kukurice sa hrnul ako prvý starší medveď. Vyklonil som sa z okna posedu a slušne mu vysvetlil, že dnes tu poľujem ja a on by sa mal radšej vzdialiť. Bol to chápavý medveď a bleskovo sa stratil v kryte lesa. O nejakú pol hodinku sa zjavila medvedica s dvoma mladými. Po krátkom mojom monológu, ktorý má spravidla tri slová „bež do prdele“ aj ona sa pobrala späť. Narobili v kroví poriadny lomoz, a tak ďalšiu hodinu sa na lúke neukázala ani noha. Teda keď nerátam strakatého kocúra. Pred desiatou sa prebudili v kroví škorce. S Mirom sme sa pozreli na seba a hneď sme obidvaja začali sledovať okraj porastu. Škorec v noci neškorcuje len tak bez príčiny. Ja som to vzdal ako prvý. Zložil som ďalekohľad a sústredil sa na počúvanie nočných zvukov lesa občas prerušených lomozom kamiónov, jazdiacich po neďalekej štátnej ceste. Aby som sa lepšie sústredil, privrel som trochu oči. „Pali čo je to tam?“ nedá mi driemať Miro. Otvorím oči, pozriem za Mirovou rukou a hneď beriem do ruky flintu. Ani ďalekohľad som nemusel použiť, aby som rozoznal siluetu diviaka. „Sleduj koľko ich je“ vravím Mirovi a ja si pripravujem flintu do okna posedu. „Idú dva za sebou a sú rovnaké“ podáva hlásenie Miro. Na prostriedku lúky je skupina kríkov, ktoré diviačiky využívajú ako dočasný kryt. Vyjsť však z poza nich musia a keď vyjdú, zostáva im ešte prekonať 100 m otvoreného priestranstva. Pre mňa dostatočne dlhý čas na výstrel. Keď vyšiel prvý diviačik, hneď sa mi javil ako lanštiak vhodný na odstrel. Motkal sa len tak nezáväzne smerom ku kukuričnému poľu. Občas sa mi aj zazdalo, že pootočil hlavu späť a volal kolegu. Počkal som si pokiaľ sa správne natočí a vystrelil som. Diviak spadol a ja som rýchlo prebil a znovu zamieril na skupinku kríkov. Veď mladé diviačiky nemajú toľko skúseností a nie raz sa podarí v krátkom slede uloviť aj dvoch či troch. No druhého diviačika som sa nešiel dočkať. Keď diviačik nechodil a už ma aj oko začalo rezať od toľkého žmúrenia, presunul som puškohľad na ležiaceho diviaka. A ten sa ešte hýbal. „Sleduj ho, ešte sa hýbe“ dávam pokyn Mirovi. „Ten už nikam nepôjde Pali, to bola dobrá rana“. „No až taká dobrá nie je keď sa stále trepe“, hútam v duchu. „Pali on sa dvíha na nohy“ počujem Mirov hlas a opäť beriem do ruky flintu a prižmurujem unavené oko. V puškohľade som ho nemal problém nájsť. Mesiac svietil nádherne a diviak bol poriadne tmavá škvrna. Postavil sa na predné a začal sa otáčať. Vystrelil som na neho druhú ranu. Mirova poznámka „Asi si netrafil“ ma veľmi nepotešila. Ale diviak znovu padol na bok. „Nenecháme ho trápiť sa, idem ho dostreliť“ vstávam z lavice a hádžem flintu na plece. Miro samozrejme kráča hneď za mnou. Počítal som kroky od posedu k diviakovi a zastavil som sa pri čísle 90. Čím som bol bližšie, tým sa diviačik javil väčší a moja dušička menšia. Prišli sme k nemu od chrbta. Diviak ešte žil a snažil sa pozviechať. Fľak pod chrbticou prezrádzal miesto zásahu. Iný fľak som nevidel. Miro mal pravdu, druhou ranou som ho netrafil. Tak som urýchlene ukončil jeho trápenie ranou na krk. Odstúpili sme a nechali diviačika v pokoji zhasnúť. Tento čas som využil na lamentovanie. „To nie je možné, aby dva kance a také veľké spolu chodili“ vravím Mirovi a čakám od neho nejakú útechu. „No čo už, stalo sa, hádam ti hlavu neodtrhnú“. Diviak je už evidentne zhasnutý a tak sa poberáme vykonať s ním poslednú rozlúčku. S malou dušičkou nazerám na diviakove zbrane. Pri pohľade na ne sa mi moja malá dušička ešte viac zmenšila. „No nazdar, to bude hádam aj medaila“ pokračujem v lamentovaní. Už nič nenašpekulujeme Miro, odtiahneme diviaka bližšie k posedu, ty potom pôjdeš po káru a ja postrážim diviaka, aby nám ho medvede nenačali“ rozdeľujem úlohy. Cesta po káru a späť trvá Mirovi tak pol až trištvrte hodiny. Za ten čas len medvedica s dvoma mladými skúsila prekonať lúku na opačnej strane. Ani streľba ju neodradila od kukuričnej hostiny. A možno aj tušila nejaké spestrenie stravy v podobe vývrhu. Do kukurice nedošla, hrkotanie káry a tlmený rozhovor ju vrátil späť do krovín. Miro späť neprišiel sám. Môj syn s priateľkou zbadali Mira s károu, čo znamenalo úlovok. Syn zdokumentoval celý obrad rozlúčky, ošetrenie zveriny a aj netradičný odvoz. V garáži sme ešte hodnú chvíľku s Mirom pokračovali v lamentovaní. A aby nám pri tom lamentovaní nevyschlo v hrdle, tak sme si ho zvlažovali pohárikmi slivovičky. Predbežné obodovanie trofeje smerovalo k bronzovej medaile. Hodnotiteľská komisia prišla k rovnakému záveru. Síce tesne, ale medaila bola trofeji priznaná za 110,70 bodu CIC. Ružomberok 30.08.2012 zobraziť celý popis