popis: V živote obyčajný človek, a teda aj poľovník, zažíva radostné a pekné chvíle, kedy je šťastný. Bohužiaľ aj tie, kedy sa trápi, všetko na neho dolieha a dýcha z posledných chvíľ. Veriť v úspech až do konca, na to netreba však...V živote obyčajný človek, a teda aj poľovník, zažíva radostné a pekné chvíle, kedy je šťastný. Bohužiaľ aj tie, kedy sa trápi, všetko na neho dolieha a dýcha z posledných chvíľ. Veriť v úspech až do konca, na to netreba však nikdy zabudnúť. Číslo 29 má od dnes pre mňa iný zmysel... Začalo to radostne, už v máji, keď mi kolega prenechal na moje naliehanie lov srnca, mojej najobľúbenejšej zveri. Tešil som sa, plánoval som, že si srnca vyhliadnem ešte skoro pred začatím lovnej sezóny a v priebehu leta ho odlovím. Vypísaná povolenka na „dvojku“ vo vrecku ma hriala viac ako šálka čaju so slivovicou. Vo voľných chvíľach, v myšlienkach som sa utiekal na jedného srnca, ktorého som chcel uloviť už minulý rok, ale sa mi to nepodarilo. Bude tam vychádzať aj tento rok ? Neulovil ho niekto iný ? Otázky na tohto „šibala“ mi nikto nezodpovedal. Tak som mu venoval jednu večernú júnovú vychádzku, ktorá ma utvrdila, že ho aj ulovím na známych miestach. Potom však do môjho života vstúpilo sklamanie. O náš revír sme v konkurenčnom boji uzatvárania nových zmlúv o výkon práva poľovníctva prišli, predčasne, s ročným predstihom a bolo to ťažšie, lebo to urobili naši kamaráti. Necítil som hnev, nezvyknem sa na nikoho hnevať, len po 6. rokov opúšťať revír, ktorý pre mňa niečo znamenal a znamená nie je tak ľahké. Preto som svoje vychádzky do revíru obmedzil, na srnca som „zabudol“ a každý víkend som bol mimo domu. Aspoň na chvíľu som mohol zabudnúť, na čo sa zabudnúť ani nedá. Striedajúce nálady ma zahnali až k myšlienkam, že s poľovníctvom skončím. Čakalo ma však koncom augusta ešte jedno podujatie, na ktoré som sa tešil. Letný kurz trubačov v Liptovskom Hrádku. Tri dni púšťania „teplého vzduchu“ a potom prvých tónov z lesnice ma nabudilo natoľko, že som sa rozhodol venovať sa tomuto umeniu aj po kurze. Lesnica mi vdýchla množstvo energie, ktorú som potreboval. Po svojom návrate, už plný energie, som s malou dušičkou zavítal do svojho revíru, aby som sa venoval lovu srnca. Cez všetky prekážky, plán lovu treba plniť, zodpovedne, bez ohľadu, čo sa okolo deje. Prekážkou a malým škrtom cez rozpočet boli daždivé dni, ktoré nemali konca kraja. Čas utekal a ten nebral ohľad na okolnosti. Pracovné vyťaženie raz na jednom projekte, potom druhom, príprava na skúšky poľovníckeho hospodára, na ktoré som sa prihlásil a psychický tlak končiacej lovnej sezóny ma začali vyčerpávať. Ranné i večerné vychádzky boli bez úspechu. Prechodil som pol revíru, no lovného srnca som nenašiel. Udivovalo ma množstvo vidliakov, ktorých som videl. Pri Čiernej Borine bol mladý, nádejný teritoriálny srnček, tiež vidliak, videl som aj zopár výradových jednotiek len nie toho, ktorého som hľadal. Spomenul som si na môjho „vyhliadnutého“ a šiel som za ním. Každú jednu vychádzku uvádzam do knihy návštev lokalitu Brezina – lúky a pozornosť upriamujem len a len na neho. Vedel som, aké parožie mal minulý rok, ihličiaka s malým náznakom vidiel, som si nemohol zmýliť. Naše stretnutia boli však „milenecky“ náhodné a nepravidelné. Buď vyšiel až za úplnej tmy, alebo vôbec. Zazrel som ho párkrát aj za plného svetla, ale ja som ešte len prichádzal na posed a ako náhle ma zbadal, brechotom ma pozdravil a už ho nebolo. Inokedy akoby za seba poslal dvoch jednoročných, slabú náhradu, aby ma zmiatol. Ty nebudeš so mnou takto cvičiť, hovorím si v duchu a na posed prichádzam už pred pol šiestou večer. A on, ako obyčajne, neprichádza. Lovná sezóna srnca končí a v duchu sa pýtam, čím som si zaslúžil nepriazeň Diany. Dnes, 29.9., si hovorím, že idem von naposledy, všetko vsadím na jednu kartu a pokiaľ nevyjde, kapitulujem a zložím zbraň. Opäť skoro, prichádzam pomaly k posedu a najprv sa rozhliadam. Aha, tam si, pán profesor ! Srnec stojí na okraji lesa, trčí mu len hlava, ktorá pozoruje okolie. Ja, schovaný za kríkom blízko posedu poznávam svojho profesora, ktorý ma trápil celý mesiac. Ktorý ma cvičil. Ktorý ma trénoval. Ktorý ma skúšal, z lovu, z trpezlivosti a aj pokory. Pokojne vychádza a začína sa popásať na odrastenej lucerke a ja sa utvrdzujem, že ho chcem odloviť. Má kratší krk, troška silnejší v tele a jeho vek odhadujem na 3 roky. Nepravidelný vidliak, ktorý mi nedával spávať, mi dal poslednú šancu. Krátka prosba k Diane o presnú mušku, k sv. Hubertovi o pevnú ruku a opieram kozlicu o stojku posedu. Natiahnutím napínačíka ma od výstrelu delia sekundy. Mierim na komoru a padá výstrel. Je presne 18,00 hod., svojmu času ostal do konca verný. Prichádzam k nemu, skladám svoj poľovnícky klobúk, vzdávam mu úctu posledným hryzom, sebe za klobúk zakladám strelecký zálomok a poslednýkrát si fotkou zvečním túto chvíľu. Cez všetku námahu, som šťastný. Až doma si uvedomujem, že číslo 29 bude asi moje šťastné. Minulý rok som ulovil svojho prvého srnca 29.8. Teraz, po roku a jednom mesiaci som ulovil svojho druhého. Možno náhoda, možno by mal byť človek verný až do konca a nestratiť svoj cieľ z obzoru. Ja som ho skoro stratil, ale dnes som rád, že cez všetko som ho opäť našiel. Diana, bohyňa lovu, ty si veľká čarodejka ! Hubert, patrón môj, pociťujem tvoju náklonnosť. A ty, môj srnčí profesor, si vryl do môjho srdca nezabudnuteľnú ryhu... Lovu zdar, priatelia ! zobraziť celý popis