popis: Nezameniteľná, vysnívaná silueta kanca sa vyťahuje z bukového náletu a ja viem že nastal čas našu štvorročnú známosť ukončiť... Poznali sme sa dlho... Najprv to boli len stopy asi štvorročného kanca, ktoré občas križovali Sebe...Nezameniteľná, vysnívaná silueta kanca sa vyťahuje z bukového náletu a ja viem že nastal čas našu štvorročnú známosť ukončiť... Poznali sme sa dlho... Najprv to boli len stopy asi štvorročného kanca, ktoré občas križovali Sebeňovský hrebeň. Zalíhal v silnej a hustej smrekovo-bukovej mladine, kde mal v tom čase dostatok pokoja. Veľakrát ma ofúkal, pár krát som ho aj na moment zazrel, dokonca mi dva krát ponúkol aj svoju komoru."Nie, si mladý nechám Ťa" a súčasne ako keby som počul hlas Sv. Huberta "Ešte sa s ním stretneš a odtrhneš ho ako zrelú hrušku v tom najlepšom čase." Prešli dva roky, kanec lokalitu stále držal a ja som ho začal mať v hlave stále viac a viac...Všetky ostatné diviaky ma prestali zaujímať, zavesil som sa na neho ako hladný vlk a spriadal plány ako ho uloviť. Som presvedčený, že o mne vedel a úspešne sa mi vyhýbal využívajúc svoje skúsenosti, ktoré robia z diviaka múdreho a opatrného kanca. Pred posed som každý weekend vysypal za kýblik kukurice, dúfajúc že ho lákavé zrnká zlákajú. Málokedy však viac, aby mu to náhodou nebolo podozrivé. Prešli mesiace a on sa pred posedom ani raz neukázal... Stopy lanštiakov ako aj mladého sekáča som bezpečne rozoznával, ale silnú a hlbokú stopu kanca nie. Prišla jar 2013 a kanca som ešte stále nevidel, však v jedno sobotné ráno som našiel na krmovisku stopu nevídanú a ja som vedel že tu bol... Nič iné mi neostávalo, len použiť fotopascu a dúfať že sa cez týždeň zastaví a ja ho budem môcť dôkladne prečítať. Ako každú nedeľu aj teraz som pred mojim odchodom do Bratislavy rozsypal na široko vedro kukurice a už teraz sa tešil na budúci piatok ako mi prezradí moja čarovná skrinka kancovu identitu. O týždeň skoro ráno trielim do revíru, vyberám kartu a kontrolujem čo je na nej. Samozrejme okrem jedného sekáča, pár medveďov a prašivej líšky, nič. Podobný scenár sa opakoval ešte dve soboty ale potom, no potom som si musel sadnúť na peň. Na karte fotopasce sa objavil vyzretý kanec, v tele nie príliš veľký ako kukuričné kolosy z nížin. Jeho zbrane boli tak zreteľné že som si spočiatku myslel že je to chyba aparátu. Na chate som ho podrobne skúmal a zistil som, že má roztrhnuté pravé ucho, podľa ktorého ho bezpečne rozoznám. Samozrejme nikdy neprišiel koncom týždňa keď som ho čakal na posede, nikdy som ho ani len nezazrel pri skorých ranných alebo neskorých večerných piršoch v jeho lokalite. Len fotografie mi prezrádzali že je tu, obyčajne sa objavil v utorok a štvrtok a v piatok sa stratil. Tak ako mocnela vo mne túžba vidieť ho cez puškohľad, priamo úmerne mocnela kancova túžba so mnou sa nestretnúť... Vždy vedel kedy som na posede a kedy nie, lebo pár hlbokých zafučaní a odchod od posedu bez jediného puknutia ako keby mal nazuté balerínky mi našepkávali že starý pán ma zase odhalil. Voňavá kukurička však robí divy a senior začal krmovisko navštevovať častejšie a dokonca sa niekedy zdržal až do plného svetla. Až vtedy som v plnej kráse videl jeho silné zbrane. Boli dlhé a na koncoch neulámané, čo je u starého kanca zriedkavé. Klektáky vytočené tak že siahali až nad hornú čelusť. Jeho fotografie som mal snáď všade, bol som ním priam posadnutý, v tom lepšom slova zmysle. Blížila sa polovica júla 2013, kanec chodil k posedu celkom pravidelne tak som sa rozhodol že počas splnu si zoberiem dovolenku a cez týždeň, kedy si bude myslieť že pilne pracujem 240 km od neho, ho ulovím. Aké jednoduché ... Ulovím nie je to správne slovo, respektíve je v zlom páde. Uloviť ho mal môj otec, ktorý nemal šťastie na svojho životného kanca. Kto má druhý diel našej knihy, podrobne sa dočíta ako táto výprava skončila takže len v krátkosti... Hneď prvú noc po príchode sme s otcom vyšli na posed. Mesiac svietil slušne, na môj vkus až príliš. Vietor fúkal priaznivý ale aj napriek tomu sme sa nastriekali neutralizátorom ľudských pachov. Bola snáď hodina pred polnocou kedy senior vyšiel. Musel nad ním stáť Sv.Hubert lebo akurát vtedy sa zatiahlo a milosrdný tieň znemožnil otcovi istú ranu. Možno počul aj jemné puknutie v posede keď si hľadal dobrú pozíciu k streľbe. Rana na neho vyšla v momente keď už bol kanec nervózny a fúkajúc odchádzal pomalým krokom. Po nej skočil, ale v bukovom nálete zastal a rozmýšľal o svojej trase úniku. To smrteľne ranené zviera nerobí... Moju úvahu potvrdili ráno aj dve farbiarky a nástrel bez akejkoľvek farby či striže. Senior pochopiteľne prestal chodiť, dokonca až tak, že som mal podozrenie že ho otec predsa trafil a je nenávratne stratený. Prešlo leto, jelenia ruja, čas chrutia kedy som dúfal že ho nájdem v nejakom rúdli. Jeho stopy zmizli a ani fotopasca nezaznamenala jeho prítomnosť. Prešla mimoriadne teplá zima a o slovo sa hlásila jar 2014. So soľou v ruksaku idem doplniť solisko a kráčajúc okolo posedu zadumane pozerám do zeme. Zdá sa mi to? Vraciam sa dva kroky dozadu a nachádzam silnú, hlboko vtlačenú stopu diviaka. To nemôže byť nikto iný len senior! Trasúcimi rukami vyberám kartu a skutočne, je to on. Veľmi som sa potešil, že nezhasol niekde bez pocty a znova sa vrátil do svojej lokality. Striedme prikrmovanie pokračovalo, nedeľné vedierka kukurice boli pravidelne sypané a ja som tlačil kalendár k prvému júlu kedy sa už mohlo poľovať na dospelé kusy. Dúfal som, že diviaky kalendár nemajú a prvý júl toho môjho zaskočí, lebo minulý rok pred šestnástym už začal chodiť nepravidelne. Otec povedal že bude už len v "tyle" a netrpezlivo čakať na moje správy. Tak ako minulý rok som si na júlový spln zobral dovolenku dúfajúc, že sa senior ešte raz pomýli a ukáže sa mi. S Maťkou trávime dve noci na posede ale okrem stabilných medveďov ani chlp. Tento výsledok predpovedala aj fotopasca, na ktorej sa za posledné dva týždne ani raz neukázal. Milá návšteva priateľov z Čajkova prerušila naše posedové seansy a spoločne sme prežili dva pekné dni vychádzkami v prírode a večery pri dobrom víne. Nedeľné vedierko kukurice ukončilo moju dovolenku a na potvoru sa mi pokazila aj fotopasca, ktorú som musel zvesiť a odniesť do opravy. Moje ďalšie júlové soboty a nedele prebehli bez zmeny, pred posedom žiadna silná stopa, vždy som overil aj zvážnice a známe kaliská, skrátka po kancovi akoby sa zľahla zem. Začínal som mať podozrenie že ho zlákalo pole, kde má potravy nadostač. Na druhej strane som tomu neveril, lebo starý skúsený kanec málokedy vymení bezpečie lesa za otvorený priestor, kde ho vidieť na široko ďaleko, aj keď tam má bohato prestretý stôl .Cez týždeň som strelil v Rusovciach slušného srnca, tak som sa tešil na prvú augustovú sobotu ako si ho na chate pekne v kľude urobím. Prišla aj moja Maťa tak sme si sobotu spestrili poľovačkou na hrivnáky. Srnec bol už v peroxide, prvý Matin hrivnák strelený a večer sa pomaly blížil. Kýblik kukurice, guľovnica a pred nami noc v posede ako už nespočetne krát... Do chaty sa ešte vraciam pre môj klobúk s diviačou štetkou lebo hlasne hovorím že dnes ho strelím a chcem mať fotografie so sviatočným klobúkom.Maťa pozerá na mňa ako na blázna a ja viem že oprávnene... Pred posedom samé stopy od medveďov od diviaka akejkoľvek váhovej kategórie však žiadne. Vôbec ma to však neprekvapilo tak som len apaticky rozmetal kukuricu a spoločne sme zasadli. Vietor sa krútil na všetky strany, tak sme o desiatej usúdili že sem zver môže vyjsť len so silnou nádchou a ľahli sme si spať. Bola ešte prakticky noc i keď svitanie sa už začalo opatrne hlásiť, keď som sa zobudil na Matin pohyb.- "Niečo je pred posedom"- šeptom hovorí." To bude určite medveď " odpovedám. Ja ani nevstávam z postele, ale keď už dlho gukruje a stále mi nepotvrdzuje že je to bosonohý tak idem k okienku. Skutočne na kukurici niečo chodí, tak pre istotu opatrne zapínam nočné videnie a snažím sa zistiť čo to je. Prístroj zakladám do očí a stačila mi sekunda aby som vedel že je tam on.V duchu sa modlím desať otčenášov a pať zdravasov aby neodskočil. Maťa mi podáva guľovnicu, svetla je zase o kúsok viac a ja sa ho pokúšam dostať do puškohľadu. Mám ho, je ho však plný tak si variabil sťahujem na nižšie číslo. Zreteľne vidím jeho charakteristické línie, ktoré tak dôverne poznám a stále neverím že to nie je fotografia ani sen ale skutočnosť, na ktorú som tak dlho čakal. Hľadám jeho ucho a snažím sa o precíznu ranu lebo viem že mám prvú ale aj poslednú príležitosť. Kanec po rane padá do vysokej trávy, ja v sekunde prebíjam, súčasne Mati kážem aby pre istotu zasvietila baterku. V lúči jasne vidím ležiaceho kanca, ktorému svietili zbrane tak, že sa mi to zdalo až nemožné. Všetko samozrejme sledujem cez puškohľad a urobil som dobre... Niečo sa mi stále nezdalo, mal som pocit že niečo nie je s kostolným riadom. Kancovi ako ležal na pravom boku stálo ľavé ucho. V tej triaške som si to hneď neuvedomil, ale keď som v puškohľade videl ako mrkol okom, hneď som pochopil. Druhá rana v momente opustila moju hlaveň a už len odkazujúci zadný beh zvestoval že je dobre. Do hlavne však repetujem ešte tretí patrón, už však viem že je zbytočný... Dýcham ako keby som zdolal behom Borišov, optika zamlžená neschopná streľby a ja stále pažbu v ramene a istím... Po pár minutách sa odvažujem zložiť pušku a beriem do ruky trieder. Je tam, môj lesný duch, prelud ktorý som prenasledoval toľko mesiacov. Životný kanec, ktorý je dopriaty jágrovi len zriedkavo... Ja neviem zrazu čo mám robiť, tak si len ticho zapaľujem cigaretu, Maťa otvára radlera a pozeráme na seba mlčky ako keby sme sa prvý krát videli. Stres pomaly ustupuje, my sa roztápame ako ľadové kryhy blížiace sa k rovníku a gejzír poľovníckej radosti na plno vybuchuje. Obliekame sa, zapíname gombíky na košeliach, ponožky precízne naťahujeme, veď k takému kancovi sa patrí isť riadne ustrojený. So zloženými klobúkmi pomaly kráčame k nemu. Pred nami leží v tele pomerne krátky kanec ale mimoriadne široký. Zdvíham mu hlavu aby som videl pravé ucho, posledný znak, ktorý potrebujem. Je roztrhnuté, je to definitívne on, kanec ktorého som pestoval ako divú ružu a dnes mi bolo dopriate ju odtrhnúť... Radostnú zvesť hneď telefonujeme priateľom, prichádza aj Roman z Moravy, ktorý si tento moment nemohol nechať ujsť, samozrejme Dušan z Belej aj s výbornou kávou a Jožko H., ktorý doniesol príves. Vystlaný čečinou je pripravený k odvozu nášho vzácneho úlovku. Čo napísať na záver? Snáď len prianie aby každému z Vás priatelia poľovníci Sv.Hubert tiež poslal toho "životného" a mali z neho podobnú radosť ako ja. Lovu zdar ! zobraziť celý popis